Režisér Viktor Kollár: Divadlo je kolektívny šport

TRNAVA. Stretli sme sa pred divadlom, tesne po skončení jednej zo skúšok. Počas obeda sa rozhovoril o tom, prečo ho to v divadle stále baví, o jeho vzťahu ku kritike i o tom, ako sa jediný raz dostal do bulváru.

Rodák od Trenčína Viktor Kollár je súčasťou trnavského divadla už jedenásť rokov a za ten čas pripravil desiatky rôznych hier. Tá posledná s názvom Na Gut! [Začíname] mala premiéru 12. decembra a rozpráva príbeh Adolfa Eichmanna.

Posledná tohtoročná premiéra v Divadle Jána Palárika patrila práve vám. Téma však nebola príliš vianočná...

– Nebola. Je to desivá téma, portrét človeka, ktorý organizoval všetky židovské transporty. Samotná inscenácia však je ľahká a divadelná.

Ako sa dá podobná téma režisérsky uchopiť? Do akej miery to má byť zábava a do akej miery je v tom vzdelávací a možno výchovný moment?

– Divadlo je v dnešnej dobe aj morálna inštitúcia. Plní nielen úlohu zábavy, ale v dnešnej zložitej dobe by malo mať aj funkciu poučenia. Navyše, inscenácia Na Gut! [Začíname] je dnes mimoriadne aktuálna. Vypovedá o veľmi závažných problémoch, ktoré dnes ľudí nesmierne trápia a ktoré budú zrejme určovať aj nasledujúce mesiace. Je to portrét človeka, ktorý sa možno priblížil k ozajstnému zlu a pred ktorým sa vyskytla ťažká morálna otázka. Pýtame sa, či len režimu slúžil, alebo bol jeho aktívnym tvorcom. Na toto sa nedá jednoznačne odpovedať , a preto je tá inscenácia zaujímavá.

Prečo ste sa podobnú tému rozhodli spracovať?

– Adolf Eichmann ma fascinuje. A tiež preto, že máme v divadle ideálneho hlavného predstaviteľa, ktorým je Michal Jánoš. Zároveň chceme, aby bola ponuka divadla bohatá. Hrá sa v štúdiu, ktoré vždy slúžilo na experimentálnejšie projekty. Mnohé zo štúdiových inscenácií však boli veľmi navštevované, ako príklad spomeniem Motorest alebo Plešatú speváčku. Tie podobne ako Eichmann hovorili o desivých veciach. Ide najmä o to, akým spôsobom o nich hovoríme. My sme to poňali kabaretne.

Ako vnímate trnavské publikum? Je na podobné projekty pripravené?

– To je ťažké odhadnúť. Keď to však nevyskúšate, neviete. Aj mne sa už stalo, že som urobil inscenáciu, ktorá nebola divácky veľmi úspešná. Najhoršie však pre divadlo je, keď upadne do stereotypu.V publiku vnímam to, že tu chýba vrstva mladých ľudí, ktorí sú dlho v práci a keď sú doma, venujú sa radšej svojim malým deťom. Diváci v Trnave sa tak delia na dva tábory – mladí ľudia, ktorí ešte nemajú rodiny, a potom staršia generácia, ktorá už má deti odrastené.

Priamo v Divadle Jána Palárika pôsobíte už od roku 2004. Akú cestu prešlo divadlo za tento čas?

– Myslím si, že to, ako sa divadlo zmenilo a vyvinulo, by mal hodnotiť niekto zvonka. Môj subjektívny pohľad je, že divadlo sa stabilizovalo, stabilizoval sa herecký súbor a vznikla celá kopa zaujímavých inscenácií. Divadlo vstúpilo do celoslovenského divadelného dialógu, kde možno predtým nebolo. Vznikol tu totiž pomerne dlhý medzičas, kým sa podarilo nahradiť silnú hereckú generáciu. Dnes sme určite stabilnejší, môžeme si dovoliť aj hry, ktoré sme si možno predtým nemohli.

Chýba vám v divadle nejaký typ herca?

– Veľkí herci prinášajú so sebou veľkú osobnosť a nosia v sebe veľkú ľudskú pravdu. Takíto ľudia vždy chýbajú. Nežijeme však v dobe, kedy by sa dala úroveň tohto povolania udržať tak ľahko. Možno to bolo za komunizmu jednoduchšie. Z umenia si bývalý režim robil výkladnú skriňu, teda umelci dostávali veľké spoločenské uznanie. V dnešnej dobe to tak nie je.

Je dnes preto ťažšie robiť divadlo? Lebo táto scéna nemá taký honor ako minulosti?

– Možno je to ťažšie v tom, že nám chýba herec, lebo sa radšej rozhodol ísť točiť nejaký seriál. Povolanie herecké a režisérske sa neuveriteľne banalizovalo, akoby nemalo v trhovom mechanizme miesto, akoby to bol len prílepok.

Mení sa to?

– Na to neviem presne odpovedať, ukáže sa to v najbližších rokoch.

Čo by sa muselo stať, aby boli herci a režiséri dnes opäť verejnosťou vážení? Z ktorej strany to musí ísť? Musia to dokázať herci a režiséri alebo sa možno musí zmeniť a dorásť nejakým spôsobom publikum?

– Špecifikum tvorby počas minulého režimu bolo, že diváci a tvorcovia mali tajný jazyk, prostredníctvom ktorého komunikovali. Ak sa niekam prepašovala nejaká hyperbola, zosmiešnenie a satira, bola o komunistoch a bolo to pre hercov aj divákov vzácne. Dnešná doba je taká preplnená informáciami, že pre vznik podobného tajného jazyka už nezostáva priestor. Ľuďom dnes chýba spoločný nepriateľ, ktorý ich spojí. Problém je tiež, že dnes už ani nevieme, čo je propaganda z ktorej strany.

Má divadlo teda vôbec budúcnosť?

– Určite áno. Divadlo je archetypálne, aj keby tu nič nebolo, tak niekde v pivnici vznikne scéna a ľudia sa budú hrať. Divadlo ponúka kolektívny zážitok a kolektívnu emóciu. 

Sledujete, ako diváci v publiku na hru reagujú?

– Áno, vždy to sledujem. Diváci niekedy reagujú na miesta, ktoré nikto nečaká. To je normálne a je to prínos. Jedine, že by sa smiali tam, kde majú plakať, ale to by bolo fakt zle urobené. (úsmev)

Mávate pred premiérou trému?

– Mám napätie, to určite áno.

A bojíte sa viac o to, či to zvládnu herci alebo diváci?

– Bojím sa , či je to dobre urobené, či sme to zvládli, či som nezavádzal ľudí do nejakých bludov. Je to pocit takého spochybňovania, či je to dobre, či ešte mám ísť ďalej.

Boli ste niekedy vyslovene nespokojný s tým, ako to dopadlo? Alebo naopak spokojný?

– Určite aj, aj.

Aj si spomeniete?

– Naposledy som bol spokojný s Ostrovom pokladov, s inscenáciou Boží vták, aj s inými inscenáciami. Napríklad Tajomný pokoj vecí alebo Listy Milene.

Práve skúška hry Listy Milene súvisí aj s vaším úrazom. Našla som si, že ste si počas skúšky nešťastne nožom prerezali šľachy na zápästí, keď ste herečke ukazovali, ako si predstavujete jej samovraždu...

– Áno, to bolo jedinýkrát čo som sa dostal do bulváru. (úsmev)

V tejto súvislosti mi napadá... Aký ste typ režiséra? Cholerik, ktorý na hercov kričí, alebo skôr pokojne a trpezlivo vysvetľujete?

– Neviem, ako by ma charakterizovali kolegovia herci. Tiež by sa to možno rôznilo podľa toho, či by som bol pri tom alebo nie (smiech). Ja sa pokladám za dosť emocionálneho režiséra, ktorý miluje emóciu a atmosféru. A potom za veľmi hravého. To je asi celé.

To je asi aj dobre...

– Do istej miery áno. Ale hra dokáže aj zaviesť, ocitneme sa niekde, kde sme ani neplánovali byť... Ale to mám na tom rád a je to dokonca aj dobre. Divadlo, to je kolektívny druh športu. 

Zvyknete upravovať hru na telo hlavnému predstaviteľovi?

– Áno. Či už predtým alebo počas skúšok.

Na budúci rok v apríli uvedie Divadlo Jána Palárika vo vašej réžii inscenáciu o Jankovi Kráľovi. Prečo práve o ňom?

– Je to špecifikum trnavského divadla. Už v minulosti tu vznikalo veľa inscenácií o našich básnikoch a literátoch, ktoré boli prelomové a mali veľkú divácku odozvu. Ja osobne mám rád poéziu a tiež mám na týchto veciach rád, že sa z nich dá urobiť čokoľvek. Aj rockový muzikál alebo hip-hop. 

Je nejaká hra, ktorú by ste rád priniesli na trnavské dosky? Všimla som si, že siahate často po kontroverzných, nejednoznačných témach i autoroch...

– Áno, tak to mám rád. Nech to nie je priamočiare. O to je to ťažšie, ale baví ma na tom práve tá výzva.

Baví vás to aj po tých jedenástich rokoch?

– Áno, baví. Momentálne ma to baví.

Čítate recenzie?

– Áno, čítam. Aj ma vedia rozhodiť. Dnes však naši divadelní kritici nie sú vo veľmi dobrej kondícii. Tak ako v minulosti boli osobnosti herecké, boli aj osobnosti kritikov. Kritika by mala byť pokračovaním predstavenia.

Okrem divadla sa venujete aj dabingovej réžii. Čo si prinášate z divadla do dabingu a naopak, je dabing prínosom pre vašu divadelnú kariéru?

– Tým, že ma využívajú najmä na náročnejšie dabingy, na intelektuálne náročnejšie filmy, mám možnosť sledovať a dôsledne preparovať herectvo i réžiu.

Čo je vašou úlohou ako režiséra v dabingu?

– Samozrejme, sledujem technické veci, ale hercom tiež vysvetľujem vzťahy jednotlivých postáv a sledujem ich emóciu.

Neláka vás aj filmová réžia?

- Ale áno. Rád by so spravil nejaký film, ale veľmi to nechcem zakríknuť (úsmev)