TRNAVA. V stopách žltej posádky, ktorá skúšala svoje limity na ceste naprieč Tichomorím, sa vydal dobrodruh Marek Slobodník. O vzrušujúcej ceste naprieč Austráliou a Indonéziou so známymi žltými trabantmi Dana Přibána príde porozprávať už v stredu 18. novembra o 20. hodine do trnavského kina Hviezda.
Marek, ktorý cestu zdolával na 58-ročnej Jawe 250, ukáže poslucháčom, ako vyzeral ich polrok, za ktorý prešli 15 291 kilometrov. Niečo o ceste prezradil aj v rozhovore.
Ako ste sa dostali k tomuto nezvyčajnému cestovateľskému projektu?
– V roku 2010 sme boli na pionieroch v Kazachstane pri Aralskom jazere. Z toho vznikol krátky film, ktorý vyhral prvé miesto za najlepší slovenský motorkársky film. Tým sme sa dostali do povedomia a započul o nás aj Dan, ktorý mal už vtedy za sebou Afriku. Zavolal ma do Prahy, aby som spravil o kazašskej ceste prednášku. Tam sme sa zoznámili a o rok neskôr sme už spolu cestovali po Južnej Amerike.
Vy ste sa tohto cestovateľského projektu zúčastnili na 58-ročnej Jawe. Odkiaľ ju máte?
– Pôvodne som mal ísť na prvú spoločnú expedíciu opäť na pionieri, no ten za trabantmi nestíhal, a tak sme hľadali riešenie. Spadlo ako z neba, týždeň pred odjazdom do Južnej Ameriky sme kúpili túto jawku neďaleko od Prahy. Teraz má za sebou celú Južnú Ameriku, Austráliu a Indonéziu.
Aké krajiny ste prešli? V ktorej ste sa cítili najlepšie a v ktorej vás prijali najlepšie?
– Teraz Austráliu, Východný Timor, Indonéziu, Malajziu a Thajsko. Najlepší vo všetkom bol Východný Timor.
Aký bol najviac adrenalínový zážitok, ktorý máte z Tichomoria?
– Najprv som myslel, že pád z motorky bol najviac adrenalínový, no prekonali ho preteky byvolov, ktorých som sa zúčastnil.
Okrem toho pádu, mali ste nejaké technické problémy s Jawou počas cesty?
– Najprv som pridrel motor, neskôr som ho musel celý rozoberať, pretože sa mi v bloku motora pretáčali ložiská, ktoré držia celú kľukovku.
Našťastie ste to všetko zvládli. Ako to napríklad zvládali vozičkári, ktorých ste na expedíciu vzali?
– Ťažká otázka pre mňa, tá je skôr pre nich. Ale myslím si, že celú expedíciu zvládali vynikajúco a nebol s nimi žiadny problém. Obaja s vozíkmi už precestovali kus sveta.
Čo pre vás osobne znamenala táto cesta?
– Každá predchádzajúca cesta bola len expedícia, ktorá sa začala a skončila, a keď som sa vrátil domov, všetko bolo v starých koľajach. No táto expedícia trvala tak dlho, že som sa na ceste cítil už ako doma, ako dáky nomád a predstava, že sa mám vrátiť domov, bola pre mňa divná. Ťažko to opísať, no doteraz sa neviem spamätať a zaradiť. Čiže táto cesta znamenala pre mňa životný štýl a taký druhý domov.
