TRNAVA. Je začiatok apríla 1945. Nemci cítia, že ich porážka je len otázkou času, napriek tomu sa nevzdávajú bez boja. Sovietske vojská tlačia pred sebou front, ktorý z dnešného Ruska ustupuje cez Ukrajinu až na naše územie.
Zúrivé boje v hustých lesoch neďaleko Bukovej trvajú takmer tri dni, po ich skončení celý les páchne od rozkladajúcich sa mŕtvol.
Medzi padlými je aj 35 – 40- ročný nemecký vojak, ktorý zomrel po mohutnom výbuchu na poranenia mozgu. Po ťažkej zlomenine, ktorú zrejme utŕžil na fronte, mal jednu nohu dlhšiu. Z lesov Malých Karpát už nikdy neodkrivkal, zem vydala jeho takmer neporušenú kostru až po sedemdesiatich rokoch.
Upútal ho žľab
Gombíky, pracky, zvyšky kožených popruhov, puzdro a filter z plynovej masky, hrebeň, zubná kefka, pasta a dokonca aj dve zubné náhrady ležia starostlivo očistené a roztriedené na dlhom stole v priestoroch Krajského pamiatkového úradu Trnava (KPÚ).
Našli sa v plytkom hrobe vysoko v horách, kde sedemdesiat rokov spočívali kosti nemeckého vojaka. Hrob objavil pri jaskyniarskom prieskume bývalý vojak, ktorý si najprv v lese všimol zvláštny žľab. Vedel, že o toto územie sa v minulosti bojovalo a skúsené oko mu prezradilo, že podobné útvary príroda nevytvára.
„Presne 30. augusta, v nedeľu ráno, mi zavolal kamarát, ktorého poznám z jaskyniarskych akcií. Oznámil, že našiel nemeckého vojaka s výstrojom a pýtal sa, čo má robiť. Volal mi preto, že robím osvetu aj medzi jaskyniarmi, ako sa správať v prípade archeologických nálezov. Našťastie si zapamätal, že nemá volať policajtov, ale archeológov,“ začína svoje rozprávania archeológ Matúš Sládok z KPÚ.
Nálezcu, ktorý žľab sledoval, upútal kovový predmet trčiaci z hliny. Keď ho vytiahol spoznal, že ide o puzdro na plynovú masku. Začal teda trochu hrabať a objavil identifikačnú známku.
Vtedy mu už bolo jasné, že ide o vojaka z druhej svetovej vojny. Nález na Sládkovu radu poriadne zamaskoval, aby ho náhodou neobjavili vykrádači hrobov.
O niekoľko dní neskôr už ťažko dostupným terénom stúpali piati muži, okrem Sládka aj ďalší archeológ Peter Grznár a historik Martin Švihorík, všetci z KPU. K nim sa pridal nálezca a jeden ďalší dobrovoľník. Hustým lesom sa predierali do nadmorskej výšky viac ako šesťsto metrov, aby tu kostru a ostatné nálezy odborne vyzdvihli.
„Kým sme nález odokryli, zabralo to určite šesť hodín čistého času. Striedavo pršalo, čo nám prácu komplikovalo. Bez pomoci detektoru kovov by sme také množstvo nálezov z mokrej hliny určite nevytiahli,“ vysvetlil Sládok.
Na miesto sa vrátili ešte raz, aby zahrabali jamu. Všetko znovu prezreli detektorom a podarilo sa im nájsť ešte ďalších desať predmetov.
Okrem nálezov, ktoré priamo súvisia s kostrou vojaka, tu vo vyoranej brázde objavili aj novovekú drumbľu, pracku z konského postroja, kopiju a loveckú zbraň.
Obrali ho o topánky aj náboje
Kruté boje, ktoré si pamätajú aj miestni, dokumentujú desiatky šrapnelov, ktoré pamiatkari našli v malom okruhu okolo kostry. Asi dva metre od hlavy nebohého vojaka ležala vrtuľka z mínometného granátu, kopec však Sovieti ostreľovali aj kaťušami.
„Nedá sa určiť, aký druh munície tohto vojaka zabil. Vieme však, že určite zomrel v boji, po výbuchu. V lebke i kovovom puzdre plynovej masky sú prierazy od šrapnelov. Určite mal poranený mozog, zrejme aj ďalšie devastačné zranenia po tele. Mäkké tkanivá sa však nezachovali,“ vysvetlil Sládok.
Telo vojaka zrejme pochoval niekto z miestnych, puzdro z plynovej masky zatlačil kolmo do zeme a zapichol do neho drevený kríž. Na ten pravdepodobne zavesil vojakovu prilbu a identifikačnú známku, aby bolo jasné, že ide o vojnový hrob.
„Drevený kríž počas rokov zhnil a spadol smerom na telo, čo by vysvetľovalo, prečo sme známku našli na mieste brucha vojaka a nie na krku, kde sa bežne nosila. Prilbu si zrejme niekto vzal,“ hovorí Sládok.
V hrobe sa nenašla žiadna zbraň, munícia, opasok s bodákom a ani šperky či topánky. Tie mu vzali zrejme krátko po smrti.
Šifrovaná identita
Napriek tomu, že sa pri kostre vojaka našla identifikačná známka, odhalenie jeho totožnosti jednoduché nebude. Nemci totiž na známkach neuvádzali mená vojakov, ale ich osobné čísla.
„Aby sme vedeli zistiť jeho meno, potrebovali by sme šifrovaciu knihu Wehrmachtu. Tie sa však nenašli, množstvo údajov bolo pred koncom vojny zničených a vojaci si navyše identifikačné známky nezriedka medzi sebou povymieňali,“ hovorí historik Martin Švihorík.
Podľa jeho slov nemali tieto pliešky pre nich nijakú osobnú hodnotu, keďže na nich nebolo vyrazené ich meno. V priestore strednej Európy sa zrejme aj preto našla známka vojaka nemeckého námorníctva, dochovali sa aj záznamy vojenského súdu, ktorý na začiatku vojny riešil vojaka, ktorý chcel svoju známku predať na burze.
Známky sa podľa Švihoríka začali vydávať v roku 1939, najprv sa vyrábali z hliníka, po roku 1942 zo zinku.
„Táto konkrétna známka bola podľa použitého materiálu vyrobená po roku 1942 a vyrazená v regrutačnom centre alebo výcvikovom tábore. Prezrádza to spôsob razenia, pri ktorom sú písmená vyrazené na dvoch poloviciach známky oproti sebe. Známky, ktoré sa razili v boji, mali jednoduchšiu razbu pod sebou,“ vysvetľuje Švihorík. Známka je v strede pozdĺžne perforovaná, aby ju bolo jednoduchšie zlomiť, keď vojak padol. Jedna polovica zostala na tele nebohého, aby jeho ostatky mohli neskôr identifikovať, druhú jeho spolubojovníci odovzdali úradom, ktoré informovali rodinu.
„Z tejto známky vieme vyčítať, že vojak bol príslušníkom 534. pešieho regimentu a bol súčasťou štábu. Mohol to byť spojovateľ, alebo niečo podobné. Jeho osobné číslo bolo 151 a mal krvnú skupinu nula,“ povedal Švihorík.
Zranený a s pokazenými zubami
Pri tele našli archeológovia tiež vyznamenanie a odznak, oboje však veľmi zhrdzavené. Podľa veľkosti a tvaru vyznamenania však Švihorík odhaduje, že išlo o vyznamenanie za zranenie v boji.
„Bolo to vyznamenanie, ktoré vojaci dostávali najčastejšie. Stav kostry, najmä ťažká zlomenina pravej stehennej kosti, nasvedčujú tomu, že vojak bojoval na východnom fronte. Jeho jednotka vznikla pôvodne 10. januára 1942, v bojoch pri Stalingrade ju však zničili. O rok neskôr ju však postavili znova z rezerv ríše a zranených vojakov. Zrejme vtedy sa do nej dostal aj tento vojak.
Jednotku nasadili do bojov na juhu Ukrajiny, kde ju rovnako zničili. Zvyšky regimentu sa pridali k 76. divízii 8. armády, o ktorej vieme, že pred koncom vojny prechádzala cez územie Slovenska,“ povedal Švihorík.
Okrem zranenej nohy mal vojak problémy aj s chrupom. V spodnej sánke mal len predné zuby, na ktoré si nasadzoval zubnú náhradu. Pri tele sa našli dokonca dve, jedna zlomená a veľmi používaná, druhá takmer ako nová.
„Ostatné zuby mal tiež vo veľmi zlom stave, časť z nich plombovaných amalgámovými plombami. Našli sme aj zubnú kefku a pastu, najmä tá sa zachovala vo veľmi dobrom stave. Je takmer plná, dokonca sa dá prečítať, že ide o značku CHLORODONT,“ povedal Švihorík.
K predmetom osobnej potreby, ktoré nosil tento vojak na páse, patrila aj nádoba s penou na holenie, mydlovnička, malé zrkadielko a hliníková vidlička, na ktorej druhom konci bola lyžica.
„V pravom náprsnom vrecku mal plastový hrebeň,“ doplnil Sládok.
Počká si
Napriek tomu, že od nálezu uplynulo už niekoľko týždňov, osud vojaka bude spečatený až za pár mesiacov. Postup je taký, že štát, na ktorého území sa nález našiel, ho zúraduje.
„My ho následne oznámime ministerstvu vnútra. Oni potom vyrozumejú štát, z ktorého vojak pochádzal,“ hovorí Sládok. V prípade, že sa podarí zistiť identitu vojaka, o osude pozostatkov rozhodne rodina. Vojaka môžu pochovať na Slovensku alebo v domovskej krajine.
„Vo väčšine prípadov sú takto objavené telá pochované na vojenských cintorínoch u nás. Napríklad v prípade Nemcov sa o hroby chodia starať tamojší vojaci,“ povedal Sládok.
Za posledné tri roky ide podľa neho v trnavskom kraji o tretí kostrový nález vojaka z druhej svetovej vojny. Výnimočný je však práve množstvom predmetov, ktoré sa v hrobe zachovali.
Nález vždy ohláste
Poctivý nálezca, ktorý kostru vojaka v Malých Karpatoch objavil, dodržal všetky ustanovenia zákona. Svoj nález bezodkladne, najneskôr však na druhý pracovný deň, ohlásil priamo Krajskému pamiatkovému úradu. Urobiť tak mohol aj prostredníctvom obce, ktorá by následne pamiatkarov upovedomila.
Rovnako urobil všetky potrebné úkony k ochrane nálezu, aby tento zostal najmenej počas troch dní zachovaný a neporušený, kým ho mohol krajský pamiatkový úrad vyzdvihnúť. Má teda nárok na nálezné vo výške sto percent spoločenskej hodnoty nálezu. To sa pohybuje v tomto prípade rádovo v stovkách eur a je vždy vyššie ako cena na čiernom trhu, ktorú reguluje ponuka a dopyt.
„Nález sa vždy oplatí ohlásiť. Nie je pravda, že ak sa niečo nájde na stavbe, tá na niekoľko mesiacov zostane stáť. Vyzdvihnutie nálezu trvá v prevažnej väčšine prípadov maximálne pol dňa a stavba môže pokračovať,“ povedal archeológ Matúš Sládok z Krajského pamiatkového úradu Trnava. Ten upozornil aj na to, že ak niekto nález zatají alebo zničí, dopúšťa sa trestného činu.
„Aj na Slovensku už boli ľudia za podobné skutky odsúdení,“ povedal Sládok.
