Zlyhalo jeho trnavské srdce

ost v hre. Od futbalu, v ktorom som začínal, som neutiekol preto, že by sa mi do siete pribohato sypalo. Dôvod bol iný. Trnavskí chalani mali v tých časoch väčší interes o hádzanú – tá bola ligová. Nuž ,letela’. Mal som od rovesníkov ešte dôvod navyše – príklad staršieho brata Jozefa, aktívneho hádzanára, ktorý mi nevedomky vyšliapal stopu. Bol nielen výborným študentom na vysokej škole, ale i trnavskou brankárskou jedničkou a akademickým československým reprezentantom.“ Tak začínajú autentické spomienky na vlastnú športovú kariéru Mariána Hirnera. Majú iba jedinú „opravu“. Svojho učiteľa telocviku v nich oslovuje ešte ako súdruh. S ich zostavovaním začal totiž ešte v dobe, kedy takéto oslovenie bolo jediné možné. Hovorí sa, že z trnavských hádzanárov majú perfektne zostavenú kroniku Ernest Gubrický a Ivan Hargaš. Je málo známou stránkou osobnosti Mariána Hirnera, že čosi podobné, navyše doplnené vlastnými skúsenosťami, si pred rokmi začal viesť aj on. Jeho názory a skúsenosti vzorne „naklepané“ na písacom stroji, lebo s nimi začal ešte pred érou počítačov, manželkou Ankou a doplnené výstrižkami, dnes majúce aj svoju historickú cenu, však zostali neuzavreté. Nakoniec, možno sa tomu diviť? Veď ktože by v päťdesiatke mal myšlienky na životné bilancovanie. Asi aj preto sa toto jeho životné jubileum okolo nás vtedy začiatkom leta pred jeden a pol rokom akosi „prešmyklo“. Pochopiteľne, prišla reč na jeho najväčšie športové úspechy: na 162 štartov v reprezentačnom mužstve vtedajšieho Československa, na dva dvojnásobné tituly v ankete o najlepšieho hádzanára opäť Československa a aj Slovenska, na československý majstrovský titul získaný v drese bratislavského ŠKP a najmä na cenný prvý slovenský majstrovský titul získaný s hádzanármi trnavskej Lokomotívy už z trénerskej lavičky, na účasť na majstrovstvách sveta v Dánsku i nevydarenú účasť na olympiáde, na zápasy v európskych pohárových súťažiach, na to, že bol vôbec prvým slovenským hádzanárom v histórii, ktorý hral v nemeckej bundeslige v drese fenomenálneho Grosswaldstadtu i na poctu, ktorú získal v rodnej Trnave na prelome storočí, kedy ho domáci fanúšikovia v hádzanárskej ankete poctili titulom Trnavský hádzanár storočia.
Taká divná chuť na jazyku však zostala. Sme Ti Marián, predsa len čosi dlžní. Treba porozmýšľať, ako dôstojne Tvoju pamiatku zvečniť, aby Tvoje meno nezostalo len na náhrobnom kameni, ako zachovať obraz zeleného brankárskeho dresu s pamätnou šestnástkou, ktorý spolu s Tebou odpočíva aj na trnavskom cintoríne. Bude to ale asi neľahké. I keď Ty sám si tvrdil skromne, ale nadšene, že najkrajším darom bolo pražské „hilkové“ víťazstvo trnavských hádzanárov v pamätnú mikulášsku sobotu roku 2003 nad domácou Duklou. Teda to, čo sa nepodarilo Lokomotíve v ďaleko slávnejších časoch.
„Prišli sme ako boháči a odchádzame ako žobráci“, krstil si hráčov, ktorí prišli luxusným autobusom na ligové stretnutie do Malaciek po isté dva body a odchádzali so zveseným nosom. „Prišla vám výplata na účty načas, alebo nie?,“ bola nepríjemná otázka v hráčskej kabíne po zápase, keď si cítil, že hráči neodviedli všetko, čo mali. Tvoja náročnosť bola povestná, nie všetci ju chápali. No rovnako povestný bol aj Tvoj optimizmus, Tvoje porozumenie pre problémy u ostatných. Nech však všetci svätí chránili toho, kto chcel hlboko ľudskú stránku Tvojej osobnosti zneužiť. Pamätáme si ešte na Tvoje humanitné cítenie s problémami zdravotníctva, keď si organizoval dobrovoľné darovanie krvi trnavskými hádzanármi? Aj takéto „kúsky“ si vo svojom živote dokázal. Práve preto bol Tvoj odchod spomedzi nás viac ako nečakaný. Nebola tá záplava smútočných hostí na poslednej rozlúčke s Tebou nakoniec dôkazom, že sme tej smutnej správe neverili a tak sme sa prišli osobne presvedčiť a až potom lúčiť?
„Mnohým sa to bude zdať nepochopiteľné, lenže mne je v tej bráne najlepšie. Na zápas sa musím dokonale sústrediť, všetky starosti a osobné problémy nechám bokom. Neznášam však, keď spoluhráči nebojujú, depresívne na mňa pôsobí zlý, nespravodlivý výkon rozhodcu. No mocným impulzom pre mňa je povzbudzovanie divákov“. Marián Hirner medzi nami nie je. No nielen ja som presvedčený, že jeho neprítomnosť je iba zdanlivá .....
Edo KRIŠTOFOVIČ