Atletike kraľujú Charfreitagovci

o, aby si v dvoch hlavných kategóriách odniesli prvenstvo otec a syn. Trnavčania Charfreitagovci sú atletická rodina. Všetci piati sa venovali vrhačským disciplínam a najďalej to dotiahol práve staronový kráľ slovenskej atletiky, syn Libor. Siedma priečka z aténskej olympiády je zatiaľ najvyšším ocenením jeho vyše 17-ročnej kariéry, ktorú až doposiaľ úspešne usmerňuje aj otec - tréner. „Zohral v nej najdôležitejšiu úlohu. K pohybu, atletike ma viedol už odmalička a ako desaťročný som začal pod jeho dohľadom robiť prvé kladivárske kroky, naučil ma základom tejto disciplíny,“ spomína Libor Charfreitag ml. Nechýbalo však veľa a meno Libor Charfreitag by sa vo svetovej kladivárskej špičke vôbec neobjavilo. „Viac ako
tridsať rokov som pracoval v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Denné, nočné, nadčasy. Voľna som veľa nemal, a keby sme nebývali hneď vedľa štadióna Slávie, čas na atletiku by som si asi nenašiel,“ vraví otec - tréner.
Medzi najlepších svetových juniorov sa Libor mladší prebojoval predovšetkým otcovou zásluhou. Keď v dvadsiatich odišiel študovať na univerzitu do amerického Dallasu, ujal sa ho Dave Wollman. S jeho výrazným prispením sa etabloval aj v absolútnej svetovej špičke medzi dospelými. Charfreitagovci a Američan Wollman tvoria zohratý tím, v ktorom každý presne vie, čo je jeho úlohou. V Amerike dohliada na Liborovu prípravu tréner Wollman, doma v Trnave otec. „Ocenenie tréner roka ma potešilo, ale väčší podiel na synových úspechoch má Dave Wollman,“ priznal Liborov otec férovo počas slávnostného vyhlasovania výsledkov ankety Atlét roka 2004 v Banskej Bystrici. Nevedomky tak potvrdil synove slová v odpovedi na otázku, akú vlastnosť si na svojom otcovi najviac váži. Libor mladší, aj keď po trochu dlhšom premýšľaní, odvetil: „Zmysel pre spravodlivosť!“ Libor Charfreitag si na svojom synovi mimoriadne cení pevnú voľu a stopercentnú zanietenosť pre hod kladivom. „Vie, čo chce, a pre úspech robí maximum,“ zdôrazňuje otec - tréner. „Hoci sa mu na začiatku olympijskej sezóny príliš nedarilo a zdalo sa, že celoročné tréningové úsilie vyústi namiesto úspechu do totálnej katastrofy, nezlomil sa. Nevzdal sa a to
sa nevidí často.“
Po výbornej zimnej príprave totiž na začiatku mája, pred mítingom v japonskej Osake, slovenského kladivárskeho rekordéra skolil črevný vírus. Takmer týždeň poriadne nejedol, schudol viac ako päť kíl a úplne zoslabol. „Na niektorých tréningoch som neprekonal ani sedemdesiatmetrovú hranicu, taký som bol vyšťavený,“ spomína na ťažké chvíle spred pol roka Libor Charfreitag mladší. „Olympiáda sa blížila a my sme si s otcom lámali hlavy, čo robiť. Napokon sme sa dohodli, že nebudeme vymýšľať a pôjdeme ďalej podľa plánu. Otec si zachoval chladnú hlavu a veril, že sa postupne všetko vráti do starých koľají. Nedopustil nijaké experimenty a ukázalo sa, že urobil dobre.“ Libor Charfreitag starší odhaduje synov kladivársky potenciál niekde na úrovni 85 metrov. „Čím dlhšie trénuje, tým viac som presvedčený o tom, že sa môže priblížiť k 85 metrom. Libor je rýchly a výbušný, chýba mu len viac hrubej fyzickej sily. Ak odstráni tento hendikep a skĺbi silu s rýchlosťou, môže kladivo z jeho rúk naozaj lietať až kamsi k osemdesiatpäťke,“ myslí si otec - tréner Charfreitag. Na budúci rok bude vrcholom atletického roka svetový šampionát v Helsinkách. Vlani v Paríži mal Libor mladší obrovskú smolu: postup do finále mu ušiel o niekoľko centimetrov. Na severe Európy však chce zložiť reparát. „Náš cieľ je vysoký a dúfam, že spoločne s trénerom Wollmanom sa nám ho podarí splniť,“ nádejá sa otec - tréner. Na otázku, čo sa skrýva za slovíčkom vysoký, Libor Charfreitag starší bez okolkov odpovie: „Umiestnenie v prvej šestke!“