Dnes vyzerá trnavská mestská veža ako v renesancii. Teda v čase, keď sa ju podľa rozhodnutia slovutného magistrátu zaviazal postaviť mešťan a murársky majster Jakub na rohu námestia a Hornohrubej ulice. No musíme si odmyslieť jej strechu s pozlátenou sochou Panny Márie, ktorá je o niekoľko storočí mladšia a patrí do baroka.
Opravu jedného zo symbolov najstaršieho slobodného kráľovského mesta na území Slovenska plánovala radnica už k pamätným oslavám 750. výročia v roku 1988. Nedošlo na ňu, hrozilo, že by práve počas osláv bola v obklopení lešenia, a tak sa radšej ani nezačalo. Veža čakala ďalších šestnásť rokov, kým dostala nové šaty. Jej podoba sa tak radikálne zmenila, že si mnohí Trnavčania na to musia zvykať.
SLOVO HISTORIKA
Nechajme najskôr, kým sa dostaneme k trom najpovolanejším mužom celej rekonštrukcie, prehovoriť historika, Trnavčana Jozefa Šimončiča. V knihe Mojej Trnave k 400. výročiu mestskej veže píše:
Dňa 28. júna 1574 v dome trnavského richtára Juraja Schelga vyhlásil písomne pred richtárom a mestskou radou majster Jakub, že vežu, ktorú začal stavať na rohu námestia, dokončí. Na pomoc si priberá majstra Bernáta a Šebastiána Meralda. Ak by niektorí z nich umrel, vežu dokončia tí, čo zostanú nažive. Keby sa neskôr na veži objavila nejaká chyba, zaväzujú sa odstrániť ju na vlastné náklady. Majster Jakub pritlačil na vyhlásenie svoju pečať.
Na veži pracovali majstri zďaleka. Kamenárske práce – nárožia sú z tesaných kvádrov – robil v roku 1576 kamenársky majster Anton Batista Gaal z Altenburgu, vežu konštruoval v tom istom roku Šebastián Pech z Levoče. Roku 1585 musela sa vyplácať zvláštna daň na pozlátenie gule na veži. Už v roku 1590 boli na veži hodiny, pretože mestskí pokladníci vyplácali zamurovávanie dier nad hodinami a v roku 1600 robil tesársky majster ochodzu na veži.
Opravy rôzneho druhu.
Po veľkých požiaroch Trnavy v rokoch 1666 a 1683 zostala veža bez strechy a s poškodeným murivom. Novú guľu a sochu postavili v roku 1791.
Menšie úpravy sa na veži robili začiatkom 19. storočia. V roku 1818 urobili nový vchod, v období 1864-65 navrhovali niektorí mestskí architekti prestavbu v neogotickom štýle, ich návrhy sa, našťastie, nerealizovali, Trnava by tak prišla o skvost renesančnej architektúry. V roku 1875 bola prestavaná báň do dnešnej podoby.
Väčšiu opravu robila firma Pittel a Brasewetter v rokoch 1938-41, kedy zakryli omietkou staré sgrafitá. Okresný stavebný podnik natrel v roku 1966 vežu na červeno, posledný náter, ktorý vydržal až doteraz, dostala veža v roku 1973.
Poslednou opravou bola rekonštrukcia veže nad ochodzou (od zábradlia hore) v roku 1997. Urobila ju firma Ars Antiqua. Pozlátenú sochu osadili slávnostne 7. októbra. Primátor Štefan Bošnák vložil deň predtým do gule, na ktorej socha stojí, listiny a odkaz budúcim generáciám Od Vianoc 1997 má mestská veža slávnostné osvetlenie.
SLOVO PAMIATKÁRA
Pamiatkový dozor nad rekonštrukciou mal Krajský pamiatkový úrad v Trnave, povereným metodikom bol Milan Kazimír. Ako povedal, veža všetkým pripravila
milé prekvapenie.
Mal tým na mysli výklenok nad terajším vstupom z Trojičného námestia, arkier, ktorý majster Jakub postavil a neskôr koncom 17. storočia jeho nasledovníci odstránili. V jeho mieste osadili kamennú obrubu (šambránu) čelných okien. „Udialo sa to po veľkých požiaroch v rokoch 1666 a 1683, ktorými bola veža vážnejšie narušená,“ domnieva sa Milan Kazimír. O tom, že arkier na veži bol, nemal do času rekonštrukcie nikto ani tušenie, pozostatky sa skrývali pod omietkou. Čosi mohlo nasvedčovať okno na jeho mieste, ale až keď bola veža obitá „na tehlu“, stavebníci napevno zistili, že vyzerala inak. Žiadna z vedút nezaznamenala túto jej renesančnú podobu, všetky známe dobové vyobrazenia sú bez arkiera.
(Arkier je výklenok z priečelia budovy, umožňujúci výhľad do strán. Bol typickým stavebným prvkom najmä v renesancii.)
Trnava je špička na arkiere,
tvrdí pamiatkár Milan Kazimír a má tým na mysli ich počet na trnavských historických budovách v centre mesta. Arkier bol funkčný i reprezentačný prvok a Trnava bola v renesancii prosperujúcim mestom, takže mešťania dbali aj na to, aby mali svoje domy čo najkrajšie. Milan Kazimír vie takmer o dvadsiatich zaniknutých arkieroch, k tomu pripočítava všetky, ktoré sa ešte zachovali. Podľa jeho predpokladu na Slovensku v ich počte môže Trnavu predbehnúť maximálne Bratislava, ak vôbec.
Otázka či obnoviť alebo neobnoviť arkier stála na rozhodnutí investora – Mestského úradu v Trnave, ktorý musel navýšiť plánované financie a posunúť dobu odovzdania stavby. O podobe nového rozhodovali odborníci na základe pozostatkov v obvodovom múre veže a aj podľa renesančných arkierov, ktoré v Trnave zostali.
Našli vhodný tvar konzol-podpier, ktoré výklenok „držia“ nad vchodom do Trnavskej informačnej kancelárie, stanovili jeho hĺbku na 90 centimetrov. „Typ profilácie šambrán okien na čelnej stene sme zase odvodili od susedného okna v tej istej miestnosti,“ povedal Milan Kazimír.
Arkier postavili z nových tehál, nebolo zámerom použiť dobový stavebný materiál. Išlo o výrazovú rekonštrukciu s cieľom doplniť renesančný výraz objektu. Rozhodli sa aj s ohľadom na zámer ďalšieho využitia mestskej veže, ktorá bude podľa vyjadrenia vedúceho Odboru územného rozvoja a koncepcií na MsÚ Milana Horáka
múzeum mesta Trnava.
Na prvom poschodí bude multifunkčná sieň na prezentáciu mesta, nad ňou na druhom poschodí expozícia gotickej Trnavy, na treťom renesančnej a na štvrtom barokovej. Návštevník tak pôjde po schodoch v čase a histórii mesta.
Malou raritou veže sa stal aj objavený
záchod priamo pod ochodzou
na severnej strane, od Štefánikovej ulice. Stihol ho rovnaký osud ako arkier, keď ho nepotrebovali, zrušili ho a zamurovali. Prezradila ho až trhlina v obvodovom múre. Na jej hornom konci našli stavbári zamurovanú toaletu, ale v dobrom stave, vybielenú, s drevenou doskou na otvore a v podstate možno aj pripravenú na použitie. Šachta z toalety z výšky tridsiatich metrov viedla k spoločnej žumpe na nádvorí terajšej základnej umeleckej školy. Predtým tam stál objekt, slúžiaci pravdepodobne mestskej posádke, ktorá sa o.i. striedala na stráži na ochodzi veže. Vežu dali postaviť trnavskí radní na to, aby sa včas z hlásenia strážnika dozvedeli o požiari meste i jeho okolí, o blížiacej sa poveternostnej pohrome, o ohrození mesta zo strany nepriateľa. Strážnici okrem toho mali na starosti aj hlásenie času, napriek tomu, že na veži boli štyri ciferníky hodín a ešte jedny slnečné hodiny. Keď nemali službu, sídlili pod vežou.
Veža spolu s touto budovou stála na mestskom pozemku a patril k nej aj susedný dom, kde je teraz elektropredajňa. Ten je pôvodne gotický a na úrovni prvého poschodia (bar) je zamurovaný prechod medzi ním a vežou..
Novými na fasáde veže z pohľadu okoloidúceho sú aj malé otvory pod ochodzou, ktoré boli vedené z pôvodného renesančného hodinového stroja k zaniknutým najstarším ciferníkom.
SLOVO STAVBÁRA
Trnavská mestská veža má prirodzenú farbu piesku. Zloženie a štruktúru vonkajšej omietky určili pamiatkári a podľa ich požiadaviek ju namiešali až v laboratóriách v nemeckom Paintene, na Slovensku sa na takúto činnosť nikto nešpecializuje. Pamiatkári svoju požiadavku stanovili podľa predošlých nálezov pôvodných omietok, zistených nad ochodzou a v dome č.3 na námestí. Päť metrov štvorcových pôvodnej renesančnej omietky sa akoby zázrakom po toľkých zásahoch zachovalo napr. pod plechom, na ktorom je namaľovaný ciferník slnečných hodín.
Prečo je taká fľakatá?
Konateľ stavebnej firmy Rekord Tibor Ondruška vysvetľuje každému s takouto otázkou, že zámerom pamiatkárov bolo postupovať podobne ako v minulosti.. Roku 1574 sa všetky práce na stavbách vykonávali ručne a používali sa výhradne vápenné omietky. Povrchovú vrstvu veže tvorí replika pôvodných renesančných omietok. Ručné hladenie klasickej omietky bez cementu a ostrého kameniva vždy vytvára viditeľnú štruktúru a farebnú nerovnomernosť, ktorá však bola vyslovenou požiadavkou pamiatkárov. Pri použití moderných tenkovrstvých omietkových zmesí by nebolo problém dosiahnuť absolútne rovný a rovnomerný povrch. Pri nanesení vonkajšieho zjednocujúceho náteru by bol výsledok dokonalý, ale „nemalo to vyzerať ako novostavba,“ odkazujú realizátori všetkým pochybujúcim o kvalite odvedenej práce. Do ešte čerstvej omietky reštaurátori preškrabávali na rohoch veže iluzívne kvádrovanie po celej výške stavby. Pri týchto prácach nemožno váhať, ani si odskočiť na pivo, lebo omietka stvrdne. A tak to na lešení vyzeralo tak, že vždy niekoľko metrov nad omietkármi sa rýchlo rylo do omietky. Reštaurátori mali na to vždy tak hodinu.
Padne?
Nie. Pri poslednej veľkej rekonštrukcii fasády v roku 1938 sa stavebníci s vežou priveľmi nehrali, renesanciu obili a nahradili novodobými, nie príliš vhodnými materiálmi, ktoré budovu znehodnotili. Preto aj padlo rozhodnutie ísť znovu až po tehlu. Pod predošlou omietkou teraz našli stavbári na každej strane veže v strede steny zvislé trhliny. Statika budovy ale nie je, našťastie, narušená, lebo trhliny v pivnici nie sú. Vznikli pravdepodobne pri zemetrasení v 18. storočí a končia na úrovni prvého podlažia. No v pivnici sa našlo niečo iné - po každom daždi voda, čo sa pripisovalo priepustnej dlažbe na námestí. Až teraz zistili, že priebežné zatápanie pivnice zapríčiňovalo prasknuté potrubie kúsok od veže pod chodníkom.
Zrekonštruovaná mestská veža bude odovzdaná investorovi 30. novembra t.r., zásluhu na dodržaní termínov a postupov má stavebný dozor, ktorý vykonával pracovník odboru výstavby Mestského úradu v Trnave Ján Kabaňa.
SLOVO REŠTAURÁTORA
Rukopis reštaurátora Pavla Čambála nesú v Trnave mnohé pamiatky. Pod jeho vedením skrásneli na veži mnohé jej detaily – najjasnejším je obnovený mestský erb. Reštaurátorský tím ho sňal dolu, zistil, že ide o novodobý (rozumej z tridsiatych rokov ) odliatok z umelého kameňa, predloha ktorého zatiaľ nie je známa. Erb potom zreštaurovali, nanovo vyfarbili v typických farbách Trnavy – zlatej a slivkovomodrej, pozlátili. Teraz má nové miesto na čelnej strane arkiera smerom na Trojičné námestie.
Úplný zásah si vyžiadal kamenný sokel veže. Po poslednej úprave betónom bol
kamenný sokel silne narušený a preto prekrytý umelým kameňom. Pôvodné členenie je dodržané.
O niečo vyššie bol na návšteve reštaurátorskej dielne aj sklený ciferník hodín. „Sú na ňom požité ručičky z ešte starších hodín, ktoré ale nepoznáme. Sklo bolo prasknuté, tak sme ho vymenili a premaľovali naň číslice v pôvodnej podobe,“ povedal Pavol Čambál. Pohyb ručičiek týchto a ostatných štyroch ciferníkov zabezpečuje dômyselný hodinový stroj z roku 1729.
Reštaurátori počas mesiacov celkovej opravy veže doplnili chýbajúce prvky – napríklad rímsy zo severnej strany na dvoch výškových úrovniach, ktoré padli za obeť pravdepodobne pri výstavbe školy, či kamenné ostenia na arkieri. Aj spomínané vyškrabávanie kvádrovania na rohoch je pre reštaurátora „bežná“ technológia - robí sa podľa šablóny. Na veži sa najviac „fofrovalo“ počas jarmoku, pretože to bol predpokladaný termín ukončenia prác (pred objavením arkiera). Dokonca aj chýbajúce či poškodené časti zábradlia z ochodze kuli trnavskí majstri kováči pod vedením Jaroslava Blesáka priamo na jarmoku, keď sa prezentovali svojou prácou pred radnicou.
Veža od leta mala, ako vidno na fotografiách, mnohé podoby. Sivú ju zakrylo tridsať metrov vysoké lešenie, aby ju odkrylo pre oči Trnavčanov i návštevníkov mesta v plnej kráse. Je jednou z dominánt Trnavy a teraz už pokojne môže plniť túto svoju historickú úlohu.
Dáša Ondrušková Foto: autor
P.S. Viete kedy idú presne slnečné hodiny na trnavskej mestskej veži?
Raz do roka, vždy v deň, keď ich inštalovali. Zatiaľ sa nevie, kedy to bolo, nie je vylúčené, že na deň rovnodennosti – 21. júna. Keď majú v iné dni (logickú) odchýlku, nesťažujte sa. Má to tak byť.
