cký kulak, ktorú pohostinne so súborom Slovinského ľudového divadla naštudoval režisér trnavského Divadla Jána Palárika Michal Babiak.
Ako sa stalo, že ste dostali pozvanie pracovať v Slovinsku?
Začalo to vlani na Gavranfeste, kedy tu boli aj zahraniční pozorovatelia. Medzi nimi bola i umelecká šéfka Slovinského ľudového divadla Tina Kosi. Videla trnavskú inscenáciu Noc bohov, ktorá ju oslovila a tak sa v tejto divadelnej sezóne rozhodla osloviť ona mňa, aby som k nim prišiel niečo urobiť.
Dosť dlho sme hľadali vhodný titul, diapazón bol dosť široký. Skončili sme pri texte, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch a patrí už do slovinskej klasiky – Môj otec-socialistický kulak. Ide o tragikomédiu z doby po druhej svetovej vojne, kedy sa tak, ako všade, lámali chrbtice a charaktery a šťastena sa veľmi vrtkavo stavala voči povojnovej dobe v rámci teórie, že jediná horšia vec ako vojna je koniec vojny.
Tento dramatický text v čase prvého uvedenia nadobudol v Slovinsku až mýtické rozmery, lebo v Juhoslávii už bolo cítiť novú vlnu v spoločenských vzťahoch a o istých veciach bolo možné hovoriť. Teraz, na začiatku 21. storočia, vznikla idea pozrieť sa po rozpade Juhoslávie, čo prinesie súčasnému slovinskému divákovi. Podľa reakcií obecenstva i kritiky, to, na čo som vsadil v režijno-dramaturgickej koncepcii – zdôraznenie človeka v osídlach moci a jeho každodenný moment rozhodovania – sa ukázalo ako šťastná koncepcia. Text, ktorý mal predtým istú dráždivosť voči juhoslovanskej problematike, už nebol v tejto rovine taký aktuálny, ale zostalo, čo je najdôležitejšie, človek a jeho problémy.
Máte pocit dobre vykonanej práce?
Absolútne. Už na predpremiérach sme cítili, že je to ono. Všetky boli vypredané. Odozvy obecenstva boli vynikajúce a zdá sa , že sme naozaj trafili klinec po hlave. Autorovi sa tiež uvedenie páčilo, stretol sa so súborom a poďakoval mu. Poďakovanie patrí aj môjmu scénografovi Jaroslavovi Válkovi, ktorý pripravil veľmi peknú scénu a naplno zabodoval.
Nezaoberali ste sa myšlienkou preniesť inscenáciu aj do Trnavy?
Koketovali sme s tým chvíľu, ale text obsahuje mnoho determinácií, ktorým by náš divák asi neporozumel. Tak náš umelecký šéf Ján Zavarský prišiel s návrhom, aby sme našli nejaký iný slovinský titul, pretože slovinskí autori sa na Slovensku vôbec neuvádzajú. Naposledy pred dvadsiatimi rokmi v zvolenskom divadle a predtým dlho, dlho nič.
„Robiť“ Slovincov je dramaturgicky zaujímavé, prakticky o nich nič nevieme. Pritom tamojšia dramatická tvorba je úspešná, pozoruhodná, provokujúca a na Slovensku veľká neznáma. Slovinci sú nám národ blízky a pritom tak vzdialený.
Po návrate ste sa teda pustili do režírovania komédie Rodinné šťastie, ktorá bude mať premiéru už na budúci týždeň.
Našli sme zaujímavý preklad Jána Jankoviča hry Vinko Moderdorfera Mama umrela dvakrát. V tejto chvíli veľmi dobre „sadne“ do repertoára trnavského divadla. Je to veľmi brilantná čierna komédia so svojimi špecifikami, ktorú sme sa rozhodli uviesť pod názvom Rodinné šťastie.
Prečo ste zmenili názov?
Zdal sa nám dosť morbídny, nový je azda primeranejší. Rodinné šťastie je aj meno kvetu a v hre zohráva zaujímavú úlohu. Kontaktovali sme autora a ten po vypočutí našich argumentov pobavene súhlasil. Nemožno v tejto chvíli prezrádzať pointu, ale na konci hry vyplynie, že rodinné šťastie nemusí byť vždy harmónia medzi členmi jednej rodiny. Hra je sondou do nášho univerzálneho stredoeurópskeho priestoru, ktorý vznikol po roku 1989, keď otázka približovania sa k Európe funguje, keď je aktuálna otázka reštitúcií a keď zvlčilosť ľudí nadobúda kolosálne, až tragikomické rozmery.
Dáša Ondrušková Foto: autor
