beral rádiotelegrafiou a Johna
Dopyeru, venujúcemu sa stavbe hudobných nástrojov, Štefan Banič sa
nezmazateľne zapísal do dejín aviatiky jedinečnou konštrukciou prvého prakticky použiteľného skladacieho leteckého padáka.
Banič pochádzal z jednoduchých pomerov a po vyučení sa za murára pracoval ako robotník v Smoleniciach. Od mladosti sa zaujímal o techniku. Mal už 37 rokov, keď sa roku 1907 vydal na cestu za „veľkú mláku“ do Ameriky, kde naj-prv pracoval v baniach v Greenville, v štáte Pennsylvania, neskôr v továrni na poľnohospodárske stroje v Chicagu, kde podal niekoľko návrhov na
zlepšenie výroby a nakoniec v newyorských dokoch.
Niekedy roku 1912 sa stal svedkom leteckej havárie, pri ktorej prišiel pilot o ži-vot a táto tragická udalosť ho podnietila, aby sa vo svojom voľnom čase
venoval zostrojeniu zariadenia na záchranu letcov. Po mnohých pokusoch sa mu to aj podarilo a roku 1913 skonštruoval skladací padák na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou pružín. Na rozdiel od predchádzajúcich nedokonalých typov bol veľmi ľahký a jeho najväčšou prednosťou bola možnosť rýchleho po-užitia v kritickej situácii.
Banič pri svojich pokusoch najprv používal neživú figurínu, no neskôr, keďže veril v bezpečnosť svojej konštrukcie padáka, sa odvážil skákať aj sám. Najprv zo skaly za mestom a neskôr v roku 1913 aj zo strechy vysokej správnej budovy v Greenville.
Motorové lietanie bolo v tom čase veľmi populárne a s ním spojený problém záchrany pilotov trápil aj americké vojenské kruhy. Tretieho júna roku 1914 predviedol Banič svoj padák verejne vo Washingtone, kde pred zrakmi stoviek divákov, medzi ktorými boli aj zástupcovia armády a letectva USA, zoskočil zo strechy 15-poschodovej budovy. Padák ho nesklamal, a tak hneď v ten istý deň si podal aj prihlášku o patent. Kým Murgaš, Dopyera a iní vynálezci museli na patentovanie čakať niekedy aj niekoľko rokov, vojenská lobby bola natoľko vplyvná, že čas čakania sa až zázračne skrátil. V Baničovom prípade od
zaregistrovania žiadosti do udelenia patentu uplynuli len necelé tri mesiace. 25. augusta pred deväťdesiatymi rokmi mal už v rukách patentnú listinu s číslom 1 108 484, ktorú obdržal od Amerického patentového úradu vo Washingtone.
O tom, či slovenský vynálezca uskutočnil skúšobný zoskok aj z lietadla a či je-ho padák používali americkí vojenskí letci v prvej svetovej vojne, sa vedú po-lemiky, ale jeho priorita a podiel na vzniku moderného padáka sú nesporné. A-ko to už býva, neskôr sa našli aj rôzni pochybovači, ktorí hovorili o tom, že jeho padák nemohol fungovať a pod. Našťastie je dokázané, že Banič
prinajmenej trikrát riskoval svoj život, keď pred deväťdesiatimi rokmi
uskutočnil úspešné skúšobné zoskoky svojim padákom pred verejnosťou a
vojenskou komisiou. A len ťažko je predstaviteľné, že americká armáda by
kupovala mačku vo vreci.
Hoci to nie je až tak dávno, ľudská pamäť je veľmi deravá. Baničovi jeho
vynález okrem prestížneho titulu Čestného člena letectva USA nepriniesol
veľkú slávu a ani bohatstvo. Po skončení prvej svetovej vojny sa vrátil roku 1920 na Slovensko, kde znova pracoval ako murár, továrenský robotník a začas aj živnostník v Smolenickej Novej Vsi.
Keď pred 63 rokmi umrel, na jeho priekopnícky čin sa už dávno zabudlo. Ale to je už asi osud veľkých duchov. Zostalo po ňom len niekoľko zažltnutých
fotografií, novinových výstrižkov a patentná listina. Až neskôr sa mu dostalo
dodatočného uznania aj na Slovensku a jeho meno sa právom dostalo aj do
encyklopédií.
Dnes má Štefan Banič na cintoríne v Smoleniciach náhrobný pomník so
symbolickou plastikou parašutistu a stručným nápisom: Štefan Banič –
vynálezca padáka. Roku 1970, pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia mu slávnostne odhalili pamätník na letisku v Bratislave a jeho pamiatku v Smoleniciach
pripomína nielen pamätná tabuľa, ale aj pamätná izba. V mnohých mestách,
vrátane Trnavy, sú podľa neho pomenované ulice a koncom 80-tych rokov o Baničovi bol nakrútený aj televízny film s názvom Miliónový chlap.
-P.R.-
