„U nás na Golianovej ulici vo vchode na treťom poschodí sa predávajú drogy. Od rána do neskorej noci chodí výťah hore dolu, nie je zriedkavosťou počuť ho aj o tretej ráno. Na dverách máme guľu, takže keď to nejde inak, 23-ročný Jozef vyhadzuje balíčky cez okno... Má dve sestry, aj tie sú v tom zainteresované. Neraz sa ozýva chodbou alebo spod okien: ’Joženko, daj mi, už to nevydržím...!‘ Ak má, povie - daj tristo korún. Ak nemá, niekam odbehne a o chvíľu sa vráti aj s drogou. Chodí sem jedno strieborné auto. Vodič zastaví, zakričí ’Jožo, peniaze!‘, chvíľu počká, otočí sa a ide preč. Značku sa nám nepodarilo zistiť, má ju akúsi tmavú. Ak ľudia, čo sem chodia, a je medzi nimi veľa detí a mladých ľudí, nemajú peniaze, prinesú horský bicykel, dámsky bicykel a všeličo iné, čo sa dá ukradnúť a potom speňažiť. Keď troch súrodencov napomenieme, vyčítame im, špatne nám nadávajú, pľujú na nás, vyvracajú nám schránky, vyhrážajú sa nám podpálením... Teraz nám odcvikli zámok na pivniciach. Najhoršie je, že mestskí policajti to vedia, a pritom sa nič nedeje. Už niekoľkokrát tu boli, ale pustili ich len po dvere. Aj Jozefa už odviedli, ale čoskoro sa vrátil... Pomôžte nám, už sa to nedá vydržať,“ prosil nás včera cez telefón náš čitateľ, ktorý z pochopiteľných dôvodov nechce byť menovaný. So sťažnosťou sme sa obrátili na náčelníka Mestskej polície v Trnave Igora Kelešiho. Odpovedal nám takto: „Sťažovateľ mal pravdu. Vieme o tejto situácii a dávali sme ju opakovane, naposledy minulý týždeň, ako podnet na Policajný zbor SR, ktorý má v kompetencii takéto prípady riešiť. A nejde len o jeden dom na Golianovej ulici, ale mohol by som menovať mnohé ďalšie. V Trnave je drogové dílerstvo verejným tajomstvom. Kompetentní však zatiaľ nereagovali. Mestská polícia je kedykoľvek ochotná prísť po výzve na miesta, kde sa díleri zdržujú a chrániť verejný poriadok. V našej kompetencii je totiž iba dodržiavanie verejného poriadku a aplikácia priestupkového zákona. Je nám ľúto, ale riešiť drogové dílerstvo ako také v meste nemôžeme.“ Je niečo zhnité v tejto Slovenskej republike, dovolím si parafrázovať Hamleta. Neraz sme svedkami, ako sa policajti verejne oháňajú úspešnými protidrogovými záťahmi a štatistikami. Na hraniciach či niekde na ceste zabavia sloniu dávku heroínu, v Bratislave alebo Košiciach odhalia klan a drogovú veľkovýrobňu, ale zaoberať sa malými rybami - napríklad drogovými dílermi v Trnave či Modranke - asi jednoducho nemajú čas. A pritom nejde len o to, že predajcovia drog denne rušia pokojný život svojich spoluobčanov, ale aj o to, že následkom ich „práce“ si zákazníci, ktorých je stále viac, ohrozujú zdravie, pre drogu vyrastajú z malých zlodejíčkov na ťažkých zločincov a vrahov a neraz predrogovaní i sami umierajú...
Iva Volná
