melitus a glaukom a chodím za pomoci dvoch francúzskych bariel. Rozhodla som sa vám opísať situáciu, ktorú som zažila s mojou mamičkou, ktorá je tiež čiastočne bezvládna, má cukrovku a glaukom, okrem toho je tupozraká a chodí tiež za pomoci francúzskej barly. Všetko sa začalo vo štvrtok v noci 4. apríla, keď moja mama začala hovoriť, ako sa ľudovo povie, z cesty. Na druhý deň som išla k doktorke, lebo som sa sama cítila zle, vyzeralo to na chrípku a spomenula som, že s mamou nie je niečo v poriadku. Sestrička mi poradila, aby som s ňou išla na vyšetrenie. Cez sobotu a nedeľu sa to s mamičkou nezlepšovalo, tak som volala sestre do Galanty a tá sľúbila, že v pondelok príde. Sestra robí v zdravotníctve a usúdila, že mama mohla prekonať mozgovú príhodu, čo sme nemuseli postrehnúť. Keď sestra prišla, tak som poprosila kamarátku, aby mamičke zmerala tlak, namerala jej 210/110 okamžite sme volali pohotovosť, kde jej dal lekár injekciu a doporučil vyšetrenie. Na druhý deň sme spolu so sestrou autom obvodnej lekárke. Naša pani doktorka bola ochotná dať nám aj sanitku, tú sme však nepotrebovali, ale vytelefonovala nám psychiatra. Na polikliniku Družba v Trnave sme prišli o 9. hodine, psychiater mamu vyšetril a doporučil interné a neurologické vyšetrenie. Rozhodli sme sa, že najprv pôjdeme na interné oddelenie MUDr. Dvořákovi. Tam sme čakali, kým sestrička otvorí dvere. Ani som sa nestačila pozdraviť a predstaviť, keď sestrička dvere zabuchla. Keď sa dvere otvorili znovu, povedala som sestričke, že nás posiela dr. Seč na potvrdenie alebo vylúčenie infarktu. Jej reakcia bola takáto: „Pozrite sa, ja tu mám dosť ľudí a ešte pacientov, ktorí prišli sanitkami, príďte zajtra.“ Viac sa so mnou nebavila. Ostala som stáť ako obarená, sestra sa nezmohla ani na slovo. Potom sme išli na nervové oddelenie. Tam nám jedna pani povedala, že keď nie sme objednané, tak nás nezoberú do ambulancie. Medzitým som klepala na dvere, nik ale neotváral. Ďalšia sestrička nás informovala, že v detskej časti je tiež doktorka neurologička. Bol však práve čas, keď sme mama i ja vzhľadom na cukrovku potrebovali jesť a navyše mamička bola nervózna a my so sestrou znechutené tým, ako s nami zaobchádzajú. Skúsili sme aj poslednú možnosť a išli sme na nervové do detskej časti. Keď sme tam prišli, všimla som si, že je tam aj ambulancia MUDr. Tibenského. Otvorili sa dvere a ja som sestričke vysvetlila, ako nás odmietli a ona sľúbila, že sa opýta doktora, či nás môže prijať. Po chvíli vyšiel a povedal nám, že ak počkáme, mamičku vyšetrí. Bolo štvrť na štyri poobede, keď mamičku vyšetril, hoci na dverách mal napísané, že robí iba do druhej. Dr. Tibenský mamičku vyšetril, urobil jej EKG, a pretože bolo už veľa hodín, doporučil nás do nemocnice na neurológiu. Aj tam sme sa stretli s veľmi ochotnou sestričkou a lekárkou MUDr. Krištofíkovou. Chvalabohu, mozgovú príhodu vylúčili, pravdepodobne to bolo psychické ochorenie. S mamou sme prišli domov o 17. hodine, ale spokojné, že nám neostala v nemocnici a hlavne, že sa nepotvrdilo to najhoršie.
Zamýšľam sa nad tou sestričkou u MUDr. Dvořáka. Vôbec si neuvedomuje, že ona je tam pre ľudí a nie ľudia pre ňu, že svojím prístupom kazí aj dobré meno lekára? Kde sú tie peniaze, ktorá si moja mama platila celý život, keď teraz v starobe sa musí prosiť? S takou nehoráznou neochotou som sa ešte nestretla. Keby nám bola povedala, aby sme počkali, kým vyšetria ostatných pacientov, keby bola trošku prívetivejšia, ale ona nás len hrubo odbila. Zároveň by som sa chcela aj vaším prostredníctvom poďakovať dr. Tibenskému z internej ambulancie na Družbe a tiež Dr. Krištofíkovej z neurologickej ambulancie v nemocnici za dôkladné vyšetrenie a pekný prístup k mojej mamičke. Srdečne tiež ďakujem aj sestričkám, ktoré pracujú v týchto ambulanciách. Opísané sa stalo 9. apríla v Trnave.
Zuzana Vargová zo Siladíc
