vyhne. Jedno dieťa je skromné, iné náročnejšie, záleží najmä od toho, ako sa k hospodáreniu s peniazmi postavia rodičia. Aká je realita v našich rodinách, pýtali sme sa v uliciach Trnavy rodičov i detí.
Mirka Sersenová, študentka, Nižná
„Od rodičov dostávam pravidelne dvesto korún na týždeň. Kupujem si za to veci, teda maličkosti, ktoré potrebujem do školy a kredit na mobil. Desiatu si brávam z domu a keď chcem niečo viac, kúpim si. Rodičom to zatiaľ vychádza. Keby som mala viac peňazí, určite by som ich veľmi ľahko minula. Ale zatiaľ mi to takto stačí a vyhovuje. A myslím si, že aj rodičom."
Adriana Grosingerová, účtovníčka, Trnava
„Vreckové u nás nie je pravidelné, ani za známky. Aj to sme v poslednom čase zrušili. Keď Patrik potrebuje peniaze, prekonzultujeme to spolu a dáme mu. Obyčajne je to za protislužbu. Buď poumýva chodbu, alebo riady. Potom sa sám rozhodne, na čo ich minie. Najčastejšie to má už premyslené. Je letecký modelár a minie ich na rôzne súčiastky. Bez zásluh dostane leda tak na zmrzlinu. Aj to je dosť."
Dušan Baša, vodič, Trnava
„Naše deti dostávajú akurát tak na malinovku. Synovi dám pre dvoch dvadsať - tridsať korún denne. Postará sa, aby si kúpili, na čo majú chuť. Všetko, čo potrebujú, majú z domu. Záleží aj od toho, čo si kupujú kamaráti. Deti sú také, chcú to tiež. Mesačne vynosia všetci traja určite aspoň 500 korún. Teraz napríklad najstaršia dcéra ide na výlet, dostala osemsto korún a bude potrebovať ešte ďalšie peniaze na drobnosti. Ide sezóna, aj zmrzlina bude..."
Kristína Spišáková, stredoškoláčka, Sereď
„V našej rodine nefunguje systém pravidelného vreckového. To nedostávam, ale vždy, keď si niečo potrebujem obstarať, vypýtam si od rodičov a oni mi peniaze dajú. Zatiaľ im to nerobilo problémy. Počítam, že v priebehu mesiaca im vytiahnem z peňaženky v priemere aj päťsto korún. Možno niekedy aj viac. Nikdy však nerozhadzujem a nekupujem si nič mimoriadne."
Iveta Reptová, učiteľka
„Moje dve deti dostanú na týždeň vždy v pondelok po dvadsať korún, ak by si chceli kúpiť nejakú drobnosť. Všetko potrebné majú z domu. Spočiatku ich hneď minuli, ale už sa troška naučili hospodáriť. Syn si svojho času aj šetril. Keď vidím, čo si iné deti kupujú a pritom majú rodičov nezamestnaných, alebo na invalidnom dôchodku, rozmýšľam, kde tie peniaze berú. Zdá sa mi to čudné."
Rudolf Vavrovič, energetik, Báhoň
„Nedávam mojim trom deťom vreckové pravidelne. Keď potrebujú, raz, dvakrát do týždňa dám im od dvadsať do päťdesiat korún. Aby mali aj na autobus do Trnavy, na malinovku. Inak do školy chodia v obci. Niekedy si vypýtajú na Resanku, alebo také čosi päť, desať korún. Je to individuálne. Sú takí poctiví, že ak neminú, tak nám zvyšok vrátia. Vedieme ich k tomu, aby si vážili peniaze, ani my ich nedostávame zadarmo."
Kamila Pospíšilová, učiteľka, Trnava
„Naše deti do pätnásť rokov vreckové nedostávali. Keď chodili do školy v iných mestách, mali svoj účet a kartu. Koľko potrebovali, toľko si vybrali. Dvaja tak vyštudovali, s tretím to praktizujeme teraz. Študuje v zahraničí, inak by to nešlo. Takto nemusí pri sebe nosiť veľký obnos, iba najnutnejšie. Zaráža ma však, že keď ideme s deťmi zo školy na výlet, majú viac peňazí ako učiteľky a snažia sa za každú cenu ich minúť. Rodičia ich nerozumne rozmaznávajú."
(pe)
