áverečných pohárových turnajov v sálovom futbale trnavský klub. Tohto roku sa tejto cti ušlo oddielu ŠK Mima Mizuno Trnava, ktorý sa minulý týždeň vrátil z bieloruského mesta Baranoviči, kde sa konal turnaj Pohára víťazov pohárov. Trnavčania sa napriek neveľkým skúsenostiam nestratili, a hoci na svoj prvý medzinárodný turnaj cestovali s malou dušičkou, napokon priviezli cenné druhé miesto, keď im len kúsok šťastia, alebo väčšia objektivita rozhodcov zabránili v zisku trofeje najcennejšej.
Na tisíc kilometrov dlhú cestu cez Poľsko do Bieloruska sa z Trnavy spolu s trénerom Táčovským vydalo jedenásť futbalistov a dvojica funkcionárov - Marek Ondrejka a Alojz Prelovský, ktorý sa už čoskoro stane prezidentom oddielu.
„Tristotisícové priemyselné mesto Baranoviči je tretím najväčším v Bielorusku. Je povestné najväčším železničným uzlom v bývalom Sovietskom zväze, no my sme cestovali mikrobusom a cesta nám trvala asi 18 hodín. Ubytovali nás v hoteli Horizont, ktorý patrí medzi štyri najluxusnejšie hotely v Bielorusku. Mesto žije okrem ženského volejbalu práve sálovým futbalom a domáci celok Atlant Baranoviči sa v tomto roku stal víťazom národného pohára. Možno aj to bol dôvod, prečo sa mesto uchádzalo o usporiadanie turnaja a po ôsmich rokoch konečne dostavali športovú halu. Prekvapila nás ochota a ústretovosť všetkých ľudí v meste, ktorí nám splnili všetko, o čo sme požiadali,„ opísal svoje prvé dojmy Marek Ondrejka a pokračoval: „Bolo však vidieť, že je to bývala sovietska republika, úroveň je tam ešte hodný kus za nami, všade sú sochy Lenina, a napriek tomu, že je v krajine nízka nezamestanosť, kúpyschopnosť obyvateľstva je malá. Ceny sú podobné ako u nás, no platy sa pohybujú od 60 do 150 dolárov mesačne.„
Jeho slová dopĺňa aj budúci prezident oddielu: „Prekvapilo nás, ako si nás tam všetci vážili a rýchlo si nás obľúbili. Po zápase, ale i kdekoľvek v meste nás doslova prenasledovali, rozdávali sme podpisy na každom kroku a na zápasoch nám vytvárali domáce prostredie. Takéto čosi naši chlapci ešte nezažili a pochybujem, že s veľkým futbalom aj niekedy zažijú. Novučičká hala nás trocha zaskočila menšími rozmermi hracej plochy, no inak jej nebolo čo vyčítať, chýbali nám snáď iba rehabilitačné zariadenia.„
Trnavčania dorazili do dejiska turnaja v utorok a v stredu ich čakalo prvé stretnutie. Ešte pred ním však domáci organizátori pripravili pôsobivý otvárací ceremoniál, na ktorom sa zúčastnil predseda európskej federácie Španiel Alberca, prezident bieloruskej federácie Bibeľnik, ako aj zástupcovia mesta. Po kultúrnej časti, nasledovala športová časť podujatia a to ešte Trnavčania netušili, čo ich v nasledujúcich dňoch čaká...
„Už keď som si pozrel nominačnú listinu rozhodcov, na ktorej figurovali iba domáci arbitri, vedel som, že nebude všetko s kostolným poriadkom a potvrdili to hneď prvé zápasy,„ začal Alojz Prelovský a pokračoval: „Prvý zápas sme hrali s domácim celkom, a hoci sme ho herne mali pod kontrolou, nemuselo to stačiť. Ešte minútu a pol pred koncom sme viedli 5:2, no čo potom začali ,vystrájať’ rozhodcovia som ešte nezažil. Z dvoch vymyslených trestných kopov znížili Bielorusi na 5:4, a aby toho nebolo málo, desať sekúnd pred koncom dostali ešte možnosť na vyrovnanie. Našťastie, deviatku zahodili a my sme vyhrali. Už vtedy sme naznačili, že ak sa bude turnaj uberať takýmto tempom, my pri tom asistovať nebudeme. Naše sťažnosti však nikto zrejme nebral vážne, lebo hneď na druhý deň sa situácia opakovala. Minútu pred posledným klaksónom sme mali v súboji s Jakutskom dvojgólový náskok a hoci sme nehrali zle, stihli sme oň prísť. Rozhodcovia bez väčších rozpakov označovali všetky naše kontakty ako nedovolené a zo 6:4 v náš prospech bolo odrazu 6:6. Remíza sa im však málila a v posledných sekundách darovali Rusom ešte tretí trestný kop bez múra. Oni ho využili a my sme sa nestihli čudovať. Do konca zápasu ostávala sekunda, na ktorú sme už nenastúpili a pobrali sme sa do hotela baliť kufre. Boli sme rozhodnutí odísť domov a na druhý deň sme už nasadali do autobusu, keď nás prišli prehovárať, aby sme ostali. Apelovali na nás, vraj by to malo politické následky pre niektorých činovníkov a tak sme dali chlapcom na výber. Odhlasovali si, že ostanú a turnaj dohrajú, aj keď sme si neboli istí, ako dopadneme v ďalších stretnutiach. Menšou satisfakciou bolo, že rozhodcov z turnaja vylúčili, no tou väčšou bolo, že diváci boli na našej strane a dávali nám to zreteľne najavo.„
Aj takéto škandály sa môžu na medzinárodnej scéne stať, a tak nečudo, že do krajín bývalého východného bloku sa družstvá zo západnej Európy príliš nehrnú, čo bol zrejme aj prípad Španielov, ktorí sa do Bieloruska neunúvali. Napriek tesnej prehre, však mohli ešte mimáci pomýšľať aj na celkové prvenstvo a možno, že aj očividná krivda vyhecovala hráčov k výborným výkonom, ktoré napokon značili celkové druhé miesto. Nasledujúci zápas s Vitebskom vyhrala Mima 1:0 zásluhou gólu Dóku v poslednej minúte, no najväčšiu cenu má výhra 4:3 nad profesionálnym celkom z Moskvy.
Vie to aj Marek Ondrejka, ktorý si práve toto víťazstvo veľmi cení: „Ešte nikdy v hostórii slovenskej sálovky sa reprezentácii ani žiadnemu slovenskému klubu nepodarilo poraziť moskovských profíkov. Vyšlo to až teraz nám a je to pre nás veľmi cenný skalp. Hrali sme veľmi dobre, vlastne ako na celom turnaji a hráči vytvorili dobrú partiu na ihrisku aj mimo neho. Laco Dóka sa stal najlepším strelcom na turnaji, no pochvalu si zaslúžia všetci.„
A či Trnavčanov nemrzí druhé miesto, keď mali primát na dosah? „Nuž, mrzí nás, že sme nevyhrali, no cítime sa morálnymi víťazmi. Po turnaji sme sa dozvedeli, že rozhodca náš zápas predal za desať dolárov, čo znie veľmi smiešne, no keď predstavíte, že je to ich týždenný plat... Navyše, o všetkom svedčí aj posledný zápas turnaja, v ktorom hral Jakutsk s Baranoviči. Jakutsk prehrával 2:3 a aj remíza by nám stačila na prvenstvo. V závere však kopali Rusi dve deviatky a môžete si domyslieť ako to dopadlo...„
Patrik VELŠIC
