Martin Pado: „Keď mi nemohli vytknúť frajerku, podnikanie a úplatky, začali ma aspoň ignorovať...“
ednostu krajského úradu v Trnave Michalovčan Martin Pado. Mnohí to prijali s nevôľou a tvrdili, že nemôže rozumieť regiónu. Keďže o chvíľu budú ďalšie voľby, spýtali sme sa pána prednostu, na jeho pocity a dojmy z výsledkov práce v Trnave.
* Ako hodnotíte svoje štvorročné pôsobenie na poste predsedu Krajského úradu v Trnave?
- Snažil som sa na to pozerať cez dve veci. Prvou je samotný krajský úrad, jeho vyťaženosť, počet zamestnancov a ich odmeňovanie. Druhým je to, čo sa podarilo a čo nepodarilo v Trnave za štyri roky urobiť. Klebety ma nezaujímajú a netrápia. Keď som v roku 1998 nastúpil do Trnavy, bol plánovaný počet pracovníkov na krajskom úrade 325, skutočnosť 315 a priemerná mzda 11 861 Sk. Ku koncu prvého polroku 2002 bol plánovaný stav pracovníkov 262, skutočnosť 215, to znamená 47 úradníkov menej. Súvisí to čiastočne s delimitáciou na vyšší územný celok, ale svedčí to aj o tom, že sa podarilo činnosť úradu zracionalizovať. Priemerná mzda je 15 081 Sk. Nenarástla zvyšovaním mzdových prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale vďaka znižovaniu počtu pracovníkov a motivácii. Zmenil sa systém odmeňovania a snažil som sa, aby odmeny boli rozdeľované spravodlivo.
Kritizovaný som bol za personálnu politiku, že som nepristúpil k dosť razantným zmenám na krajskom úrade. Urobil som niektoré chyby. Najvypuklejšia sa týka vedúceho odboru školstva. Veľmi ma sklamal. Do človeka nevidno a v oblasti, ktorá je národnostne zmiešaná sa musia zohľadňovať aj iné kritériá, pre ktoré sa možno iné prehliadnu. Jeho konanie považujem za úder pod pás, pretože práve on sa dostal do svojej pozície s ohľadom na národnostnú otázku. Po štyroch rokoch si viem na niektorých miestach predstaviť aj iných ľudí. Hovorieva sa, keby som sa mohol vrátiť..., no a v tom prípade by som možno viac dal na svoju intuíciu a v niekedy by som bol možno trocha tvrdší. Je to však už za nami. Ako každý, aj ja robím chyby a myslím, že jedna, dve personálne sa mi stali.
* Počas vedenia krajského úradu ste si určite vytýčili priority rozvoja regiónu. Naplnili sa vaše predstavy?
- Keď som prišiel do Trnavy a oboznámil som sa so situáciou, zamyslel som sa nad tým, čo a ako by bolo treba robiť. Okrem toho, že boli potrebné zmeny v školstve, hľadal som, čo by potrebovalo krajské mesto. Jedna z priorít bola rekonštrukcia Trnavského divadla a prístavba Galérie Jána Koniarka. Trištvrte roka som diskutoval s vtedajšou vedúcou odboru kultúry Dr. Ľubicou Malou o potrebnosti a vhodnosti týchto krokov v období, keď je mnoho oblastí v horšom stave. Dospeli sme k uzáveru, že človek bez kultúry nemôže žiť a myslím si, že to, že sa zrealizovala prístavba galérie a takmer dokončila rekonštrukcia divadla, vo mne vyvoláva pocit dobre vykonanej práce. Žiaľ, po delimitácii divadla na samosprávny kraj už nedokážem pomôcť pri získavaní prostriedkov na finálne práce. Teším sa, že za tie štyri roky išlo na investície do kultúry 60 miliónov korún, čo pokladám na Slovensku za raritu.
Druhou oblasťou je zdravotníctvo, v ktorom bolo niekoľko problémových momentov, ale najaktuálnejší ZÚNZ. Pre senickú nemocnicu, ktorá je už roky rozostavaná, sme sa snažili s primátorom Senice nájsť model, akoby mohla fungovať, pretože bolo nereálne snažiť sa o dostavbu ZÚNZ a zároveň pýtať milióny korún na Senicu, keď v okolí sú ďalšie dve nemocnice. Pred dvoma rokmi sa zriaďovateľom senickej nemocnice stalo ministerstvo zdravotníctva. ZÚNZ po mnohých rokovaniach a doťahovaniach je vo fáze dokončovacích prác. Na základe výberového konania bola podpísaná zmluva s firmou Eurobuilding, momentálne prebieha odovzdávanie staveniska a na tento rok je vyčlenených 50 miliónov korún na stavebné práce. Nedošlo ešte k ukončeniu, ale stavbu som nerealizoval, ani neprideľoval finančné prostriedky. Moja úloha je v podstate ukončená.
* Na začiatku ste do svojich priorít zaradili severný obchvat mesta...
- V tejto veci mám ťažké srdce na ľudí, ktorí všemožným spôsobom brzdili realizáciu tohto zámeru. V prvom rade to boli zodpovední úradníci, ktorí sa snažili k práci pristupovať zvláštnym spôsobom a pre nedostatky, ktoré sa dali pri ďalšom postupe odstrániť, spisovaním pripomienok odsunuli v prvej etape realizáciu stavby o pol roka. Následne pri posudzovaní podľa kritérií Európskej únie došlo k odsunu o ďalší rok, takže to, čo mohlo byť započaté minulý rok v jeseni, taká bola dohoda s ministerstvom dopravy, sa nedalo realizovať, lebo ešte sa nezačal výkup pozemkov. Naozaj ma to mrzí, vidím to ako neuralgický bod. Mám vzťah ku kultúre a keď vnímam, že kamiónová doprava prechádza cez centrum mesta, popri pamiatkach, ktoré robia Trnavu Trnavou, cítim, že je to hriech. Ale ja som s tým nedokázal pohnúť. Z Trnavy by som odchádzal s pokojným srdcom, keby som vedel, že severný obchvat sa stavia tak, ako som mal predstavu.
Najdôležitejšou však je oblasť školstva. Už viac rokov sa v meste ťahá problém, koho je Gymnázium Jána Hollého. Iste mnohí čakali, že sa bude vec vyvíjať iným smerom, ale ako predstaviteľ štátu musím obhajovať štátne záujmy. Momentálne nejaké finančné prostriedky investujeme do rekonštrukcie budovy, aby sme zabezpečili bezpečný chod školy. S pánom arcibiskupom Sokolom sme sa aj dohodli, aj nedohodli, prebieha súdne konanie. Problém je na mŕtvom bode, ale zhodli sme sa v tom, že budeme rešpektovať výrok súdu. Čakám už dosť dlho, asi aj môj nástupca bude musieť čakať, kým súd nerozhodne. Viac ma v tomto smere zaujímala otázka nového gymnázia v Trnave a vysokých škôl. Nové gymnázium sa nám konečne podarilo dostať do zoznamu vládou sledovaných stavieb. Je to individuálny výdavok vlády, stavba za 160 miliónov korún, ktorej investorom ostáva Krajský úrad v Trnave, nebola delimitovaná po VÚC. Momentálne je vypísaná nové verejná súťaž na projektanta a verím, že na budúci rok sa začne s výstavbou. Tento pozitívny krok ma teší, aj keď sa ho podarilo urobiť až ku koncu môjho pôsobenia v Trnave. Dôležitá je aj realizácia rekonštrukcie budovy slovenského gymnázia na národnostne zmiešanom území v Dunajskej Strede, v náklade necelých 40 miliónov korún. Verím, že môj nástupca bude v tomto snažení pokračovať.
* Ľudí vždy najviac zaujímajú peniaze. Môžete svoje pôsobenie v Trnave pretlmočiť do ich reči?
- Pre ilustráciu: V oblasti bytovej výstavby za roky 1999 - 2002 sa v Trnave preinvestuje 1,384 mild. korún zo Štátneho fondu rozvoja bývania na výstavu nájomných a obecných bytov a infraštruktúry. Je to ďaleko najviac na jeden okres a na hlavu na Slovensku. Nie sú v tom finančné prostriedky pre individuálnych stavebníkov. V roku 2000 bolo napríklad prisľúbených 47 miliónov, dotiahli sme do Trnavy 65. Na infraštruktúru sa plánovalo 95,5 milióna, skutočnosť bola 160 miliónov.
V kapitálových výdavkoch mal v roku 1999 KÚ na investíciách 206,946 mil, v roku 2000 to bolo 260 miliónov korún, minulý rok bolo 295,570 mil. V roku 2002 máme 261,071 milióna korún, pričom ďalších 35 miliónov korún sme delimitovali na VÚC. Sú kraje, ktoré majú viac okresov a o niekoľko desiatok miliónov menej. Myslím si, že nárast z 200 na takmer 300 miliónov je veľmi slušný.
Do školstva išlo v roku 1999 na kapitálové výdavky 130 miliónov, v roku 2000 133 miliónov, 2001 172 miliónov a v roku 2002 188 miliónov. Aj tieto finančné prostriedky sa museli niekde prejaviť. Často nás kritizujú, že štát sa o svoje budovy nestará. Za roky 1999 - 2002 boli plynofikované 4 stredné školy, 51 základných škôl a 63 materských škôl. Zrekonštruované boli strechy na 12 stredných školách, 40 na základných školách, 10 na materských školách a 5 striech na telocvičniach. Ak zrátam dokopy tri roky, vychádza mi 623 miliónov korún. Pritom netvrdím, že požiadaviek nebolo o sto percent viac. Všetky sa nedali realizovať. Na sociálne ústavy išlo 140 mil. korún, na archívy 47 mil. korún a na štátnu správu iba 87 mil. korún.
* V Trnave vás nie všetci prijali s nadšením. Ako ste to vnímali vy?
- Nerátal som, a pred štyrmi rokmi som to aj povedal, že to bude také ťažké. Naozaj, čím ďalej, tým je to ťažšie a mne už tá moja rodina, moje deti veľmi chýbajú. Prežívam už druhé obdobie vo funkcii prednostu, najprv okresného, teraz krajského, a môžem povedať, že prvé dva mesiace je ťažké voľačo urobiť, ale posledné štyri ešte ťažšie. Ak prídete do práce a viete, že je zbytočné niečo žiadať alebo urgovať na ministerstve, to vás len ubíja. Cítite, že ďaleko lepšie by bolo, keby ste sa mohli venovať rodine. Teda toto je ešte horšie, ešte ubíjajúcejšie. Mal som už rozhovor s predsedom vlády, že by som nechcel ostať naďalej v Trnave. Nie preto, že by sa mi tu nepáčilo, alebo by som si nezvykol, proste preto, že chcem ísť domov. Manželka z rodinných dôvodov nechce odísť z Michaloviec a ja musím rešpektovať rodinu.
Pôsobenie v Trnave bolo veľmi poučné, tvrdé a ťažké. Ak dám nabok rodinné záležitosti, od samého začiatku som mal dilemu, ako bude najlepšie tu pôsobiť. Považoval som za najmúdrejšie, aby sa o mne čo najmenej hovorilo, ale aby bolo vidieť, čo som urobil. Aby sa situácia, ktorá vznikla, trocha upokojila, aby ľudia zabudli, že je tu podľa nich akýsi cudzí element, človek, ktorý sem nepatrí, ale aby akceptovali, že je tu preto, aby robil. Už dlhší čas rozmýšľam, čo sa mi podarilo urobiť. Zdá sa mi, že výsledky nie sú najhoršie, ba dokonca, že sú dobré, ale mám pocit, že to nepochopila tá druhá strana. Ubíjalo ma, že ak sa niečo podarilo urobiť, prezentácia zásluh bola trocha iná. Vždy sa vyzdvihol niekto iný, kto „to dokázal spraviť“. Tu nešlo o moju osobu, tu išlo o štát, lebo ja som v Trnave nepôsobil iba ako Martin Pado, ale ako prednosta krajského úradu. A myslím si, že cieľavedome sa mnohí ľudia snažili dehonestovať prácu štátnych orgánov. A v tom smere aj krajského úradu. Samozrejme im nahrávalo to, že prednosta je východniar a nemá tu čo robiť, a keď už si nevedeli nič nájsť, napríklad že mám nejakú frajerku, že chodím po baroch, že podnikám či beriem úplatky, teda všetky tieto prozaické a klasické veci, tak si našli aspoň to, že ma ignorovali. A ignorovali celú inštitúciu. Práve to bolo z toho všetkého najhoršie.
Aj dokončenie tejto nadstavby je pozitívny krok. Lebo vďaka tomu, sa mohol okresný úrad presťahovať a uvoľnili sa priestory pre vyšší územný celok. Ale namiesto toho, aby niekto povedal, že vďaka ústretovému kroku sa nám podarilo zabezpečil dve poschodia, aby fungoval vyšší územný celok, reakcia je opačná, že štátne orgány neurobili to, čo urobiť mali. Mám taký pocit, že kto chce psa byť, palicu si nájde. A nájde si vždy dôvod, prečo štát a ľudia, ktorí v štátnej správe pracujú, sú tí najhorší. Myslím si však, že výsledky v Trnavskom kraji nie sú také zlé a nemali by byť podávané tak negatívne. S tým nie som spokojný.
* Jedno vládne obdobie sa končí. Voľby spravidla prinášajú zmeny aj na postoch hláv štátnych úradov. Čo bude potom?
- Už som raz podnikal. Nebolo to také zlé, dalo sa uživiť. Ale ešte neviem, čo bude. Už nechcem chodiť ako kočovník na týždňovky, ale pokiaľ by sa stalo niečo nepredvídané, prispôsobím sa. Všetko bude záležať od výsledku volieb.
Janka Pekarovičová
