Keď pomôžeš jednému, ako by si pomohol všetkým *
Je 24. september 2002. Sychravé ráno. Môjmu psovi je to jedno. Obliekam sa a ideme von. Prší a fúka studený vietor. Poskakujem, aby som sa zahriala. Domov sa vraciam uzimená a mokrá. Som však šťastná - mám domov. Mám strechu nad hlavou, teplý čaj a nohy v suchu. Myslím na ľudí, ktorí pri povodniach o toto všetko prišli. Chcem niečo urobiť, hľadám riešenie - ako pomôcť? Sama veľa nezmôžem, ale prosím Vás všetkých, zastavte sa na chvíľu a prečítajte si môj príbeh.
Moja dcéra žije a pracuje v Prahe. Rada sa vracia domov. Tak tomu bolo i toto leto. Boli sme spolu pozrieť i naše nádherné veľhory - Vysoké Tatry. Už tam sme zažili prudké lejaky a búrky. Do Prahy sa dcéra vracala 12. augusta a zobrala aj mňa. Rada sa túlam po tomto krásnom meste. Vstávali sme ráno o štvrtej a brali sme s nami aj susedku s vnukom Martinom. Je rodáčka z Prahy a išla navštíviť svojich rodičov.
Cesta pomaly ubiehala, slniečko sa skrývalo za ťažkými, čiernymi mrakmi. Za Brnom nás to chytilo. Čierňava. Vody sa lialo z neba, ako keď praskne potrubie. Šli sme krokom, nebolo možné využiť rýchlosť povolenú na diaľnicu. V aute vládlo hrobové ticho. Desaťročný Martin spal. V tichu bolo počuť náš dych. Aj ten sa nám zatajil, keď sme minuli haváriu, pri ktorej už bola polícia a sanitka. Do cieľa sme dorazili po ôsmej hodine. Už nás čakali s kávou a chlebíkmi. Potešili sme sa navzájom a dcéra ma odviezla k sebe, na Vinohrady. Odišla do práce a ja som ostala sama. Chcela som dospať prebdenú noc, ale zlákala ma kniha. Dcéra ju dočítala na Slovensku a jej oči boli plné sĺz. Zaujímalo ma, o čom to je, že sa tak rozcitlivela. Odpovedala: „Musíš ju čítať, ale nie od konca!“ Tak som ju teraz držala v ruke a čítala: Marcel Pagnol - Živá voda. Kniha je tak majstrovsky napísaná, že som ju hltala a ľutovala, že nie som E.T., ktorý vie čítať užasne rýchlo. Čítala som ju pozemskou rýchlosťou. Zo začiatku som vnímala húkanie sirén, ale dej ma tak zaujal, že som sa úplne preniesla do knihy.
Dcéra sa vrátila z práce, čosi sme zjedli a išli sme sa pozrieť na hrozivo hučiacu Vltavu. Hladina stúpala nebezpečne vysoko a kalná voda sa hrala so všetkým, čo jej prišlo do cesty. Videli sme kusy nábytku, kmene stromov, rieka bola hustá od bahna. Kampa bola zatvorená, Karlov most tiež, z nemocnice na Františku museli evakuovať pacientov, voda vzala domov i zvieratám v ZOO, hrozivo dunela povedľa Národného divadla, stred Prahy zabarikádovali vrecia s pieskom. Zmocnila sa nás úzkosť a bezmocnosť. Vrátili sme sa domov a do polnoci počúvali správy. Hladina rieky stále stúpala. odnej hladiny stále dvíhal. Situácia sa zhoršovala: voda zaplatila metro, železničnú stanicu Holešovice, kaviarne na brehu Vltavy, väčšina mostov bola zatvorená. Vznikali dopravné zápchy húkanie sirén policajných, hasičských áut a sanitiek neutíchalo. V stredu sme sa mnohými obchádzkami dostali na Vyšehrad. Z bezpečia vysokých hradných múrov sme pozorovali rieku, ktorá dokončila dielo skazy.
Bol krásny, slnečný deň. Milenci ležali v tráve, unavení turisti sedeli v letnej reštaurácii, v rotunde sv. Martina začala omša. Tu nebolo cítiť napätie posledných dní. Tu bolo ticho a vládol tu pokoj. Rieka sa vybúrila a pomaly, pomaličky začínala voda opadať. Povodeň skončila. Klesajúca voda odhaľovala, čo všetko sa jej podarilo zničiť. Pri svojich prechádzkach som sa dostala do ulíc, kde boli plné kontajnery zničených vecí: koberce, nábytok, počítače, knihy... Obchody pozatvárané, domy poloprázdne, aj úplne prázdne, bez elektriny, bez telefónov, bez života. Mŕtvo. Nedostala som sa ani do mojej obľúbenej indickej reštaurácie na Soukeníckej ulici. Bola pred ňou natiahnutá policajná páska. Strážiaci policajti mi povedali: „Pani, tam nemôžete! Prepadáva sa cesta, sú podmyté domy!“ V pondelok 19. augusta som sa odhodlala ísť ku Karlovmu mostu. Ešte bol zatvorený. Bolo to ťažké a veľmi smutné. Všade sa šíril zápach, všade hučali vysušovače, kaviarničky, obchodíky zívali prázdnotou, turistov som stretla zopár. Majitelia vynášali zničené zariadenie, lopatami sa snažili odstrániť nekonečné páchnuce bahno. Pri kostole sv. Jiří z Poděbrad som prechádzala okolo tých, ktorí prišli o domov. Bývali v škole. Mali smutné oči, oči plné neistoty. Povodeň skončila, čo bude ďalej?
Vrátila som sa domov, do mojej rodnej Trnavy. Po tom, čo som na vlastnej koži zažila povodeň v Prahe, vážim si všetko, čo mám, viac, než pred tým. Cítila som a cítim so všetkými, ktorým povodeň vzala domov. Nikoho som však nepoznala osobne. Možno by časom moje spomienky na túto dovolenku vybledli a môj život by sa vrátil do starých koľají.
Začiatkom septembra som však dostala list. List, ktorý mi nedovolí na povodeň a jeho obete zabudnúť. Písal mi priateľ - Jan Funer - mladý český maliar a grafik. Býval vo Švihove pri Klatovoch. Už tam nebýva. Povodeň ho pripravila o dom, obrazy, psa. Výstavy sú zrušené. Bývajú s manželkou v Plzni, prichýlili ich známi. Zopár obrazov predsa len zachránili a bude ich dražba, aby mali na prežitie.
Po týchto smutných správach sa mi zdajú všetky moje starosti zanedbateľné, malicherné. Odvtedy mám v hlave iba jedno: Akým spôsobom im môžem pomôcť? Nestačí, že s nimi cítim. Potrebujú pomoc. Čo vymyslím? Čo predám? Čo odnesiem do záložne? Trvalo mi temer týždeň, kým som si to uložila v hlave. Bolo mi jasné, že sama veľa nezmôžem. Tak som sa rozhodla požiadať o pomoc ľudí, ktorí ma poznajú.
Prvého som poprosila o pomoc priateľa - vodiča kamiónu. Prišiel a pri káve som mu povedala, o čo ide. Povedala som mu, že sa na tú dražbu obrazov musím dostať, aj keby som mala ísť stopom. Lepšie a istejšie by však bolo, keby ma tam odviezol niekto známy. Dostal bojovú úlohu: Zabezpečiť prevoz dňa 19. októbra 2002, cieľ Milence u Nýrska na Šumave. Hneď telefonoval priateľovi, aby zistil možnosti. Prvý krok som mala za sebou. Na moje veľké prekvapenie, priateľ pri odchode položil na stôl 400 českých korún. „Toto je pre toho maliara.“ „Prosím ťa, nie. Ty mi pomôžeš, keď mi zabezpečíš dopravu.“ Nepočúval ma. Peniaze zostali ležať na stole. Bolo to v piatok - 13.septembra 2002. Mne už nikto nenahovorí, že piatok trinásteho je nešťastný deň. Pre mňa a nič netušiaceho maliara Funera je šťastný.
Začínal trnavský jarmok a slnko príjemne hrialo. Videla som veľa bezstarostných ľudí. A ja som rozmýšľala nad krokom druhým. Trvalo mi to do utorka 17. septembra. S obavami, ale odhodlaná, som zavítala na radnicu do mestskej televízie. Vysvetlila som, že poznám konkrétnu osobu, ktorú povodeň obrala o domov a chcela by som dať výzvu pre Trnavčanov. Súhlasili, mám si pripraviť text. Z radnice som odchádzala skackajúc od radosti. Ticho pre seba som si šepkala: „Zlatí ľudia, majú mladé srdcia.“ Text sa mi podarilo vymyslieť. Napadlo ma však, že musím založiť nový účet, aby sa peniaze pre pána Funera neplietli s mojimi. Účet som založila v Tatrabanke na moje meno. Prešla som cez cestu a už som bola v mestskej televízii. Zaplatila som poplatok a výzva už beží. Poobede som išla do A-klubu. Je to klub abstinentov a ja som už pár rokov ich sympatizantka. Chodím tam nepravidelne, ale v ten deň som tam musela ísť. Chcela som sa podeliť o radosť. Pán predseda mi dal slovo a ja som rozprávala. O povodni v Prahe, o maliarovi Funerovi, pozerali si jeho kresby v katalógu. Na záver som povedala: „Keď môžete a chcete, dajte po desať. Tak symbolicky.“ Košík z umelej hmoty išiel do kruhu. Keď sa vrátil ku mne, požiadala som predsedu, aby sme to spolu zrátali. Prítomných bolo asi 25 členov a vybralo sa 1 061 Sk. Nebola som schopná slov, srdce mi bilo od dojatia a radosti. Takých mám ja skvelých priateľov. Večer som zaspávala nadmieru spokojná. Veď to bol deň, keď som stretla človeka s veľkým Č a nie jedného. Vďaka Vám.
Tretím krokom bola cesta za šéfredaktorkou do TH Extra. Dvakrát sa mi nepodarilo s ňou stretnúť. Po telefonickom dohovore sme sa stretli. To už som merala cestu tretíkrát. Asi preto, že to je krok tretí. Dala mi možnosť, aby som napísala tento príbeh. Tak tu teraz hľadám vhodné a výstižné slová, ktorými by som Vás zaujala a klopem na Vaše srdcia. Prosím Vás, pomôžte, aby mohol Jan Funer znovu maľovať pre radosť a zamyslenie. Za peniaze chcem kúpiť obrazy a doniesť ich do múzea v Trnave. Budú to naše obrazy. Budú patriť všetkým, ktorí neostali ľahostajní a pomohli.
Koľko peňazí sa pre pána Funera vybralo, ako dopadla moja cesta na dražbu a dražba samotná, Vás budem informovať.
Vaše príspevky posielajte, prosím, do Tatrabanky na meno: Gabriela Kurovská, číslo účtu: 2612926735/1100.
Gabriela Kurovská, Trnava
