Začiatky duchovnej služby vo väzniciach siahujú k samým koreňom kresťanstva
ločenským, je byť izolovaný vo väznici. Ale aj tu musí mať väzeň odpykávajúci si trest za svoj čin, ktorým sa spreneveril spoločenským zákonom, možnosť pokánia. Väzeň potrebuje nielen jesť a spať, prípadne pracovať, ale aj možnosť zúčastňovať sa bohoslužieb, mať možnosť aj prostredníctvom duchovných hľadať cestu k náprave a návratu do života za bránami väzenia. Na túto tému sme hovorili s generálnym riaditeľom Zboru justičnej a väzenskej stráže SR JUDr. Antonom Fábrym.
* Kedy vznikla myšlienka duchovnej služby a čo bolo v tejto oblasti doteraz realizované?
- Myšlienka duchovnej starostlivosti vo väzniciach je veľmi stará. Vznikla zanedlho po založení kresťanstva a vychádza priamo zo slov Pána Ježiša: „Vo väzení som bol a navštívili ste ma...“. Neskôr kartágijský biskup Cyprián v roku 253 nariadil kňazom navštevovať uväznených. Cisár Justinianus I. v roku 529 svojím ediktom o väzniciach nariadil biskupom pastoráciu väzňov vrátane ich navštevovania, poskytovania pomoci a útechy. V podmienkach novodobého väzenstva na Slovensku, relatívne krátko po zriadení leopoldovskej trestnice, sa správa tejto väznice aj s peniterciárnou starostlivosťou o odsúdených zverila rádovým sestrám – mníškam. Prirodzene vzdelávanie kňazov spolu s pastoráciou zverili kňazom. Takto to bolo aj po prevzatí väzníc československým štátom, prakticky až do roku 1948, dokedy väzenskí kapláni tvorili neoodeliteľnú súčasť personálu starajúceho sa o väzňov. Po februári 1948 kríže posnímali zo stien väzenských ciel, kňazov vyhnali a v decembri 1952 došlo aj k smutne známemu zbúraniu vzácnej kultúrnej pamiatky a útechy väzňov, leopoldovského väzenského kostolíka. Kňazi sa nanovo vrátili do väzenskej pastorácie až po novembri 1989. Odvtedy pastoráciu zabezpečujú správcovia farností, v obvode ktorých je ústav a ďalší dobrovoľníci – kňazi. V niektorých ústavoch boli odvtedy vysvätené riadne kaplnky, inde sme pre konanie bohoslužieb uvoľnili iné priestory a do väzenskej služby boli prijatí aj prví kňazi.
* Súvisí duchovná služba aj s naším zamýšľaným vstupom do Európskej únie, resp. približovaniu sa systému väzenstva v krajinách západnej Európy?
- Vôbec s tým nesúvisí. Vychádzame z kresťanských a kultúrnych tradícií a hodnôt nášho národa. Ak kresťan verí v Božie milosrdenstvo a v to, že každý má možnosť oľutovať hriechy a dosiahnuť spasenie, aj väzenský personál vychádza z pedagogického optimizmu a chce dosiahnuť nápravu všetkých. Iste, že sa to nie vždy podarí, ale tvrdiť, že je to nemožné, je absurdné. Oľutovanie spáchaného zla je tak v trestaneckej praxi, ako i v kresťanstve prvým krokom a predpokladom k náprave. A práve to nás spája. Okrem toho najmä počas výkonu väzby je kňaz často jediný, komu obvinený „otvorí svoju dušu“ i svoje problémy. Mnohokrát ani psychológovia nenahradia činnosť dobrého duchovného práve pri predchádzaní stresov a mimoriadnych udalostí.
* Je dnes v našich väzniciach exaktne zdokumentovaná potreba duchovnej služby? Aký je predpokladaný a deklarovaný záujem?
- Azda si myslíte, že teraz vykonáme nákladné analýzy potreby duchovných vo väzenstve. Ešte za socializmu sa taká analýza vypracovala a vtedy sa zistilo, že 10 –12 percent uväznených sú veriaci, praktizujúci svoje náboženstvo. Dnes nám asi takýto počet navštevuje riadne bohoslužby a v čase veľkých cirkevných sviatkov je ich oveľa viac. Máloktorý z väzňov však tvrdí, že je neveriaci.
* Mohli by ste nám povedať, koľko a ktoré cirkvi majú záujem o pôsobenie vo väzniciach a aké sú doterajšie skúsenosti duchovných z pohľadu prevýchovy väzňov a ich návratu do normálneho života?
- Je ich asi dvanásť. Sú to najväčšie cirkvi, rímskokatolícka, gréckokatolícka, evanjelická a.v, metodistická pravoslávna, apoštolská, reformovaná a iné, ale do niektorých ústavov chodia aj Svedkovia Jehovovi. Pokiaľ ide o skúsenosti z pôsobenia kňazov, tie sú jednoznačne pozitívne. I keby len časť väzenskej populácie obrátili k pokániu, urobia pre nás nesmiernu službu. Jednoducho patria medzi nás a najväčšiu hlúposť v penológii (náuka o súdnom trestaní – pozn. redakcie) urobil ten, kto väzenských duchovných vyhnal z väzníc.
*Spomínali ste Božie stánky v samotných väzniciach. Aká je situácia s výstavbou kostolov a kaplniek vo väzniciach v Trnavskom kraji?
- Práve v Trnavskom kraji, v Ústave na výkon trestu v Hrnčiarovciach bola pred desiatimi rokmi vysvätená kaplnka sv. Maximiliána Kolbeho, poľského kňaza, ktorého usmrtili nemeckí fašisti. V jubilejnom roku 2000 Sv. Otec Ján Pavol II. pri príležitosti púte vojakov a policajtov v Ríme posvätil základný kameň kostola Božieho Milosrdenstva, ktorý sa postaví v leopoldovskej väznici. Tam sa práve teraz uskutočňujú prípravné práce na stavenisku a boli položené základy kostola.
* Zavádzanie služby duchovných si zrejme vyžiada aj náklady. Koľko, a kde ich vezmeme?
- Isteže, nejaké náklady áno. Ale napríklad na stavbu kostola zatiaľ štát nič nedal. Budujeme však kaplnky z jestvujúcich priestorov a postupne sa nakupujú aj nevyhnutné materiálne prostriedky. Nedávno podpísaná zmluva medzi Vatikánom a Slovenskou republikou nás zaväzuje uhrádzať náklady na pastoračnú službu. Aj kňazi sa odteraz stanú riadnymi pracovníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže a budeme ich platiť ako ostatných príslušníkov. Treba si však uvedomiť, že pri nedostatku kňazov budeme radi, ak sa nám na dva – tri ústavy ujde aspoň jeden duchovný.
Judita Púčeková
