ym nosiskom, škľabí sa a nedá sa rušiť v načatej kováčskej práci. Rovnaký pohľad na mňa vrhá aj jeho sused, debnár práve dokončujúci sud. Tiež s veľkým nosiskom. Podľa nosa poznáš kosa - hovorím si a odrazu mi je veselo. Nosisko však má aj ženská, čo ide s vedrami po vodu. Aj tá druhá, zababušená vo vlniaku, a ďalší - všetci títo početní ľudia a ľudkovia, zjavom a vtipom budiaci úsmev a dobrú náladu.
„Začal som si ich robiť pre vlastné potešenie,“ hovorí ich „otec“, hlohovský rodák Miloš Kunkel, ktorý hline pričuchol pred pätnástimi rokmi, po predchádzajúcej dlhšej známosti s drevom a dlátom, inšpirovaný folklórom v žilinskom folklórnom súbore Stavbár. A potom vyštudovaný technik, zakladateľ hlohovského Inovca, dnes obchodný zástupca, svojmu koníčku vo voľných chvíľach načisto prepadol. Bez toho, aby si robil skice, snaží sa vystihnúť námety, čo nosí v hlave, vymodelovať ich z hliny, patrične vysušiť a vypáliť v peci pri teplote tisíc stupňov. Za ten čas, čo sa tvorbe po vzore sochára Kulicha a keramikára Bizmajera venuje, priviedol na svet okolo päť až šesť tisíc väčších a menších postavičiek z pálenej, neglazovanej hliny, ktoré sa dostali do súkromných zbierok, galérií, zdobia interiéry najrôznejších zariadení na Slovensku i za hranicami, alebo pripomínajú svojmu majiteľovi sviatok, ku ktorému ich dostal ako darček.
„Pred dvoma rokmi som práve tu v Skalici mal svoju prvú autorskú výstavu - expozíciu Víno vinovaté. Boli to desiatky milých a vtipných vinárov a pijanov, tematicky veľmi blízkych tomuto kraju, aj kraju na druhom brehu rieky Moravy. Mám tam veľa dobrých priateľov, možno aj preto som premiéru svojej druhej expozície - Ľudia a ľudkovia - umiestnil opäť v Skalici,“ vysvetľuje Miloš Kunkel a dodáva: „Možno niekto namietne, že v päťdesiatke mať za sebou iba dve autorské výstavy, je málo. Keď však dodržím dvojročný interval, do šesťdesiatky mám šancu dobehnúť aj renomovaných majstrov,“ nádeja sa.
Ústredným motívom aktuálnej výstavy, ktorú otvorili v Záhorskom múzeum v Skalici v piatok 25. októbra 2002 popoludní je Šachovnica života. Nielen milovník tejto hry na nej nájde tučných chlapiskov - bašty, pytliakov s ukrývanou zbraňou - strelcov, rozrečnené babiská - kráľovné, najdlhších, vychudnutých kráľov, chlapíkov s jarmom na krku - kone či drobných pešiakov, všetkých s charakteristickými veľkými nosmi a výraznými rysmi tvárí, proporcionálne dokonalých, dynamických, akoby už-už mali ožiť a pohnúť sa. Rovnako ako okolití hudobníci, remeselníci a rozličné typy dedinských postavičiek, sú títo Ľudia a ľudkovia jednoducho zrozumiteľní, čistí, kedykoľvek pripravení diváka osloviť - a najmä rozosmiať, rovnako ako ich žartovní predchodcovia z vínovej expozície.
Z rúk a pece Miloša Kunkela vyšli aj iné figúrky. Napríklad Jánošíci a hôrni chlapci, inšpirovaní muzikálom Na sklo maľované, ktorých autor predstavil vo foyeri Divadla P. O. Hviezdoslava pri príležitosti jednej z jubilejných repríz muzikálu, či najrôznejší pivári, zdobiaci istú belgickú piváreň i ďalšie. Kdesi celkom na počiatku bola soška Kamenári z Dobrej Vody. A čo bude ďalej?
„Rozmýšľam nad novými námetmi a motívmi a snažím sa, aby boli vtipné. S napätím čakám, čo vytiahnem z pece. Teším sa z každej vydarenej figúrky, ale niekedy som aj trocha sklamaný. Uvažujem, že budem sošky matne glazovať. Najbližšie by som rád pripravil väčšiu autorskú výstavu v Trnave a tiež na druhej strane rieky Moravy,“ zastrája sa amatérsky keramik Miloš Kunkel, ktorého výstava Ľudia a ľudkovia potrvá v Skalici do 30. novembra. Ak ste sa s jeho soškami ešte nezoznámili, radím skúsiť. Možno zažmurkajú aj na vás.
Janka Pekarovičová
