Šelpice - l až do nedele 9. marca Pavol Ďuriš zo Šelpíc, je po smrti. Možno sa kdesi v psom nebi prechádza so svojimi súkmeňovcami a spomína na časy, keď sa po boku svojho pána prechádzal po chotári. Z poslednej prechádzky v nedeľu predpoludním sa už živý domov nevrátil. „Bolo približne desať hodín doobeda, keď som sa aj s Omarom, ktorého som mal na obojku, vracal do dediny. Prvé domy už boli, čo by kameňom dohodil. Oproti nám kráčal šelpický poľovník, muž, ktorého som pozdravil a chcel som pokračovať v ceste. Z ničoho nič ma slovne napadol, že vraj mu údajne čosi ničím. Na moju otázku, čo mu ničím, neodpovedal, ale začal na mňa útočiť palicou...,“ začal svoje rozprávanie Pavol Ďuriš. „Udalosti potom nabrali rýchly spád. Môj pes by ma bol bránil, veď je to v psej prirodzenosti, ja som nechcel, aby niekomu ublížil, a tak som ho na vôdzke pritiahol k sebe. Bránil som vlastnému psovi, ktorý cítil útočnosť iného človeka, a vtedy ma Omar poškriabal na rukách. Keby riadne zahryzol, určite by ma bol zranil vážnejšie,“ pokračuje Pavol Ďuriš a vystiera pred seba obe ruky, na ktorých vidno stopy po Omarovom zásahu. „Poľovník, ktorému som ani ja, ani pes, nič neurobil, sa mi začal vyhrážať oveľa vážnejšie. Už nie palicou, ale i zbraňou so slovami, že ma zabije či zlikviduje.“
V tejto dramatickej chvíli, ako nám to Pavol Ďuriš vyrozprával, sa na ceste zjavili ďalší dvaja muži, tiež členovia poľovníckeho združenia. Videli sa v ten deň už druhý raz, Pavol Ďuriš i Omar sa s oboma stretli cestou z dediny do chotára. „Pes bol možno pol metra, meter odo mňa, stále som ho držal, nechcel som vyvolať konflikt. Tí dvaja sa pridali k svojmu kolegovi a tiež sa mi začali vyhrážať zabitím. Povedal som, nech sa páči...vtom zahrmel výstrel a Omar ostal ležať. Vzal som psa a celý krvavý som prišiel domov. A ešte vám musím povedať, že mi tí traja bránili, aby som ho odniesol.“
„Je mi ľúto, že je pes po smrti, ale situácia si to vyžiadala,“ hovorí o udalosti druhá strana, hospodár Poľovníckeho združenia Gajdáreň zo Šelpíc Viliam Baxa. Pes pána Ďuriša nebol na vôdzke a pobehoval po chotári. Nebolo to prvý raz. Často som majiteľa psa upozorňoval, že v chotári platia pravidlá, ktorých zmyslom je ochraňovať zver a voľne pobehujúce psy ju plašia, nehovoriac o tom, že ju môžu i loviť. Nehovorím, že toto robil jeho pes, ale potenciálna možnosť tu bola. Keď sme sa vtedy stretli, pes nebol na vôdzke a jeho pán mu ju nestihol pripnúť. Pes na mňa vyskočil, bránil som sa tak, že som pred telom držal pušku. Majiteľ svojho psa neovládol, dokonca ho samého zranil...“
Ako už spomínal vo svojom stanovisku majiteľ Omara, pristavili sa pri nich ďalší dvaja poľovníci. Jeden z nich psa zastrelil, aby tak, podľa slov Viliama Baxu, ukončil jeho agresívne správanie.
Odkryť pravdu, ktorá má zatiaľ dve tváre, nie je ľahké. Každá zo strán tvrdí čosi iné. Podľa Pavla Ďuriša bol pes na vôdzke, podľa Viliama Baxu nebol. Stopy zmapované políciou na mieste činu, veterinárna správa o zraneniach, na ktoré pes skonal, i výpovede aktérov, iste vnesú svetlo do prípadu, ktorý vzrušil dedinu. Verejná mienka je podľa niektorých Šelpičanov rozdvojená, viacerí sa však vyjadrili v tom zmysle, že na nezhody medzi ľuďmi aj teraz doplatil ten najmenej vinný. V tomto prípade pes.
Judita Púčeková
