„Štyri vraždy stačia, miláčik!“
sku hľadala od soboty 12. júla 29-ročného narkomana Henricha Masára z Piešťan, podozrivého z krvavých vrážd osamelých dôchodkýň. Piešťany, Trnava, Hlohovec a okolie žili v strachu. Na Šoltésovej ulici v Trnave v streda 9. júla videli susedia neznámeho chlapa, ako čosi veľké vynáša z domu číslo 18, kde bývala osamelá 74-ročná dôchodkyňa Mária Damanyová. Bola rozvedená, syn jej zomrel. Muž, ktorý v stredu vychádzal z jej domu, sa zdal susedom podozrivý. Začali ho prenasledovať, ale ušiel im. Zavolali políciu. Máriu Damanyovú našli podrezanú v kalužiach krvi. Vrah jej zasadil najmenej 20 rán nožom a odniesol si televízor. Kriminálna polícia pred médiami i verejnosťou mlčala. „Nechceli sme spôsobiť paniku,“ povedala tlačovej agentúre na druhý týždeň dôstojníčka trnavskej polície.
Ďalšie krvavé dejstvo
Utajovaná trnavská vražda však mala ďalšie krvavé dejstvo. V sobotu 12. júla našli v hlohovskom sídlisku pri Váhu, v jednom z vežiakov nazývaných tiež hlohovské Soho, zavraždenú 75-ročnú pani Margitu Šajtlavovú. Mala samostatný byt, garsónku na 7. poschodí vežiaka, ale na tom istom poschodí v susednom byte bývala jej vydatá dcéra s manželom a rodinkou. Dcéra uviedla polícii, že zavraždenú starú mamu videli naposledy živú v piatok večer. Pozerala u nich televíziu. Potom šla spať. Na druhý deň ju šiel zavolať syn k obedu, našiel vyvalené dvere, garsónku porozhadzovanú, a na zemi zavraždenú mamu. Bol to ďalší krok Henricha Masára do pekla. Vrah brutálne rozmlátil dôchodkyni hlavu tupým predmetom. Privolaný lekár odhadol čas smrti na šiestu až ôsmu hodinu v sobotu ráno 12. júla. Z garsónky sa stratil televízor, pravdepodobne aj peniaze. Policajti našli peňaženku zavraždenej Margity Šajtlavovej prázdnu. Kriminalisti ukázali pozostalým deku, ktorá sa im dostala do rúk. Poznali ju, patrila ich mame. Vrah si jej televízor odniesol v tejto deke. Práve to priviedlo policajtov na stopu a k identifikácii piešťanského narkomana Henricha Masára. Nám sa podarilo zistiť, že modrooký Henrich Masár hneď po vražde odniesol ukradnutý televízor Hlohovčanovi z neďalekého činžiaku prezývaného „čínsky múr“ tridsiatnikovi Júliusovi Č. Podľa nášho informátora je to díler drog, aj keď len malá rybka. S Masárom sa musel dobre poznať, lebo ukradnutý televízor na mieste kúpil. Po odhalení vraj „Julo“ televízor osobne niesol na policajnú stanicu. Je možné, že práve u tohoto dílera sa kriminalisti dostali k deke z garsónky zavraždenej Margity Šajtlavovej a tým aj k identifikácii vraha. Začalo intenzívne pátranie. Nad Hlohovcom lietal celú nedeľu vrtuľník. Podľa nášho zdroja pomáhal pri hľadaní zločinca.
Široká verejnosť však stále o ničom nevedela. Najmä nie o tom, že vražda v Trnave z 9. júla a hlohovská vražda zo soboty 12. júla spolu súvisia. Polícia prvýkrát požiadala verejnosť o pomoc pri pátraní po Henrichovi Masárovi až v utorok 15. júla, po pondelkovom bezúspešnom prehľadávaní Trnavy, kde údajne Henricha Masára videli. Túto informáciu z niekoľkých zdrojov overila trnavská mestské polícia a oznámila ju kriminalistom. V pondelok 14. júla dopoludnia, sa kriminalisti s fotografiami v rukách vypytovali na Masára. Vraj nechceli vyvolať paniku. Nasadené policajné jednotky v nepriestrelných vestách obsadili a prehľadali centrum Trnavy neskoro popoludní. Vraha vtedy nechytili.
Súvislosti v Dvorníkoch
Dráma sa potom akoby osudovo preniesla do okolia Serede, kde Henrich Masár neskôr, pred svojim dramatickým zadržaním v Kaplnej, vraždil (prinajmenšom) tretíkrát. O vrahovi Masárovi, a o tom, že ho videli v Seredi, vraj cestujúcim z Dvorníkov rozprával šofér linkového autobusu z Hlohovca do Serede. Pikantné je aj to, že zatiaľ čo polícia pred médiami súvislosti oboch vrážd aj identitu vraha Henricha Masára až do utorka 15. júla tajila, v Dvorníkoch pred modrookým blondiakom v bledomodrých rifliach a čiernom tričku, podozrivým z dvoch vrážd starých žien, varoval miestny rozhlas už v nedeľu napoludnie 13. júla.
To však po tejto obci vyše týždňa strašila iná hrúza, ktorá sa stala ešte niekedy v prvých troch júlových dňoch. Kilometer od Dvorníkov, na okraji slnečnicového lánu v zaburinenej kope hliny tesne vedľa poľnej cesty, našli v sobotu 5. júla, približne dvesto metrov od domov osady Poláne, pozostatky štvrtej obete vraždy. Tento skutok, ktorého ohlas bol prekrytý besnením Henricha Masára, polícia zatiaľ s vraždami starých žien v Hlohovci a v Trnave nespája. Zo zeme za osadou Poláne vyčnievala zahrabanej mŕtvole hlava, časť chrbta a rúk. Telo bolo prikryté doskou. Privolaný lekár zistil, že zabitá žena má rozdrvenú lebku a zabitá mohla byť dva až tri dni predtým. Obeťou bola 51-ročná Alena Jurčová z Bratislavy, ktorá si s manželom kúpila dom v osade Poláne pred siedmimi rokmi. S nimi bývali aj ich dve dospievajúce deti, 16-ročný syn a 13-ročná, na svoj vek telesne veľmi vyspelá dcéra. Manžela Aleny Jurčovej, podozrivého z vraždy, aj ďalšiu podozrivú osobu z osady, suseda Igora, však polícia už po 48 hodinách pre nedostatok dôkazov pustila na slobodu.
V okolí domu je vrakovisko hrdzavých áut. Sú tam porozhadzované pozostatky strojov, hospodárskeho aj kuchynského náradia, starých elektrických spotrebičov. Záhrady okolo domu úplne spustli, sú prerastené dva metre vysokou burinou. Na vrakovisku sa pasú kozy, sliepky, v dvorčeka šteká vyhladovaný a smädný čierny psík, uviazaný na lane hrubom ako ruka.
„Začalo sa to tým,“ povedal nám pri Jurčovom dome pán Miroslav z osady Poláne, ktorý ohlásil nález pozostatkov zavraždenej ženy polícii, „že som bol v stredu po sobotnej vražde u suseda Igora, keď tam prišiel aj manžel zavraždenej Jurčo. Pýtal som sa ho, či mu odišla žena, lebo som ju od soboty nevidel. Povedal, že asi áno, a že ju už oznámil aj polícii na číslo 158. Nijako sa mi to nezdalo, vypytoval som sa preto aj jeho detí, ktoré boli u Igora s ním, či vedia niečo o mame, a či by odišla preč bez nich. Odpovedali, že nie. Povedali tiež, že im tatko kázal ísť na miesto v zeline pri poli so slnečnicou, odkiaľ vraj čosi strašne smrdí. Bolo mi čudné aj to, lebo deň predtým sa mi Jurčo sťažoval, že má nádchu a vôbec nič necíti. Deti mi povedali, že tam videli zo zeme trčať pod starými dverami kúsok nejakej hlavy, že to má vlasy a lozia po tom červíky. Hovorím, aby sme tam išli. Zavolal som Jurča do auta a viezli sme sa po cestičke, keď pri kope hliny, husto prerastenej zelinou, zrazu povedal ‘tuto zastav, tu to je.’ Zastavil ma presne pri tom mieste, hoci z cesty nebolo cez zelinu vôbec nič vidieť. Zostal v aute. Ja som podišiel k miestu a keď som zdvihol dvierka pohodené na kope, videl som to čo deti. Mŕtvola, ležiaca na tvári, však už bola odhrabaná skoro do polovice chrbta, z hliny jej trčala celá hlava aj polovica rúk. Jurčo, hoci sedel v aute a nič nemohol vidieť, začal kričať ‘ako to že je už celá odhrabaná.’ Musel byť podľa mňa po tom, čo pozostatky videli jeho deti, pri mŕtvole a niečo s ňou robiť. Navyše, ako mohol vedieť, že ide o ženu, a o jeho vlastnú ženu, keď dovtedy cítil len smrad a pozostatky videli len jeho deti? Musel s tým mať voľačo spoločné. Ja som hneď volal na 158.“
Policajti požiadali Miroslava aby ich počkal v dedine. Viezol sa s Jurčom k Dvorníkom, keď na konci osady Jurčo z auta vyskočil, že musí ešte doma niečo upratať a zariadiť. „Ale len splietal nezmysly, aby mohol zostať. Po príchode policajtov začal na Igora, u ktorého zostali deti, váľať, že on nebol v sobotu v osade, ale keď sa o jednej v noci vracal, videl Igora odchádzať z ich domu. Policajti však dokázali, že hovoril nezmysly. Čudné je tiež, že hoci nám povedal, že zmiznutie svojej ženy oznámil už dávno polícii, tí o ničom nevedeli, na polícii žiadne hlásenie nebolo. V stredu ho decká prosili, aby išli, keď sa už toto stalo, hneď za babkou do Bratislavy. On ale deťom povedal, že nikde nemôžu ísť, lebo nemá ani korunu. Pritom mal 50 tisíc korún. Jednoducho, odkedy sme sa stretli v tú stredu u Igora, nám, deťom aj policajtom natáral len samé sprostosti. Čudné je, že ho policajti vôbec pustili.“
Deti mlčia ako hrob
Podľa Miroslava sa správali čudne aj deti. Miroslav ich zobral do svojho domu na spanie, keď otca aj suseda Igora policajti odviedli. Počul, že si deti medzi sebou šepkajú: „rozumieš, my sme nič nevideli a nič nevieme“. Iniciátorom mlčania bola 13-ročná dcéra. „Nevidí sa mi to. Voľačo musia vedieť, ale nepovedia ani slovo. Po náleze ich zavraždenej matky, hoci muselo ísť pre nich o strašnú udalosť, im z oka nevytiekla ani len slzička. Vôbec neplakali, ako keby to už mali všetko za sebou, a teraz len čakali, čo sa bude robiť ďalej. To dievča a Jurčo sa k sebe vôbec nesprávali ako otec a dcéra, ale vešali sa na seba, bozkávali sa aj na verejnosti, no veď viete, čo myslím. Možno aj preto je teraz to dievča ticho ako hrob.“
Podľa informácií, ktoré sa k nám dostali, mal Jurčo doma pištoľ, kolt. Polícia pri prehliadke domu však žiadnu pištoľ nenašla. S pištoľou vraždil v závere svojej pekelnej anabázy aj trojnásobný vrah z Piešťan Henrich Masár. Polícia údajne dnes nevie bezpečne, ako sa Masár k tejto zbrani dostal. Čo keď pochádzala práve z Jurčovho domu, Masár zabil aj ženu v osade (tiež mala rozdrvenú hlavu ako obeť v Hlohovci, a Jurčo je naozaj nevinný? Vo štvrtok ráno videli dedinčania Jurča s deťmi stopovať pri ceste. Mal nabalené batohy a štyri igelitky, ako keby odchádzal nadlho. Podľa ďalších informácií bol Jurčo údajne čiernym koňom bratislavského mafiánskeho klanu bratov Diničovcov. Jedného z bratov roztrhala nálož v aute na Zlatých Pieskoch. Druhého rozstrieľali samopalom. Jurčo sa mal údajne po popravách utiahnuť a schovať práve na samote v odľahlom kúte, kilometer vzdialenom od Dvorníkov, na samom okraji Hlohovského okresu. Interpretácií, súvislostí a chýrov je veľa. Fakt len jeden, štyri krvavé vraždy v priebehu dvoch týždňov polícia v Trnavskom kraji nepamätá. Páchateľ najmenej troch z nich, Henrich Masár z Piešťan, dostane s najväčšou pravdepodobnosťou doživotie. Už stačilo!
Ondrej KOLLÁR