slovo. Podľa Tibora Tibenského (79), najstaršieho aktívneho lekára v Trnavskom kraji, je nešťastím, že medzi lekárom a pacientom sa vytvára čoraz väčšia priepasť.
TRNAVA. Láskavý hlas a prenikavý pohľad. Sústredené otázky a nenápadné vyhodnocovanie príchodzieho. Doktor Tibenský dokonca aj uprostred spomienok na svoju takmer 53-ročnú lekársku prax novinára odrazu zaskočí odhadovanou diagnózou. Pokiaľ ju človek nemá potvrdenú, nenásilne sa ho snaží presvedčiť, aby zašiel na vyšetrenie. Najlepšie hneď.
„Nedá mi to," smeje sa. „Keď ma navštívi 50-ročný chlap s veľkým pupkom, musím mu povedať, že najmä pásový tuk je zabijak, ktorý sadá na srdcové a mozgové tepny. Hoci aj ku mne zašiel s úplne iným problémom."
Práve nefalšovaná náklonnosť k pacientom nedovolila dlhoročnému prednostovi a primárovi interného oddelenia v trnavskej nemocnici užívať si bezstarostný dôchodok. Od roku 1996 pôsobí vo vlastnej ambulancii na trnavskej poliklinike. Obklopený takmer desiatkou svojich bývalých žiakov - lekárov.
Divadelník, poet
Tibor Tibenský sa narodil v Budmericiach, kde v súčasnosti žije so svojou rodinou. Na otca spomína ako na fantastického zámočníka, brat Ján (86) sa vypracoval na uznávaného historika.
U mladého Tibora nič nenasvedčovalo tomu, že sa raz stane lekárom. Bavila ho najmä beletria, písal poéziu, hrával v ochotníckom divadle.
Keď sa po gymnáziu rozhodoval pre ďalšie štúdium, na prvom mieste uňho bola VŠMU a na druhom medicína. Nakoniec šiel študovať za lekára.
Medicínu prerušil
Štúdium medicíny sa začalo krušne. Hneď v druhom semestri sa robili takzvané „demokratizačné" previerky, po ktorých muselo opustiť fakultu množstvo študentov. Medzi nimi aj Tibor Tibenský. „Môj ocko bol fantastický, no keď si trochu vypil, tak nahlas nadával na komunistov. Veľmi nahlas," vysvetľuje. Napokon však mladý Tibor vynechal len jeden semester.
V roku 1956 sa vrátil do Trnavy, kde sa okamžite uchytil na interne. „V tom čase tam pôsobil primár Koloman Prónay. Fantastický človek, lekár, pedagóg," nešetrí ani po rokoch doktor Tibenský obdivom.
Keď lekár trpel s pacientmi
V začiatkoch jeho lekárskeho pôsobenia vraj medicína prinášala smútok nielen pacientom a príbuzným, ale aj lekárom. „Značnej časti pacientov sme prakticky nemali ako pomôcť. Na rakovinu nám ešte aj pred 30 rokmi ľudia zomierali vo veľkom."
Veľmi živé spomienky má na pacientov s obličkovou nedostatočnosťou či poruchami pečene. „Predstavte si, umierali nám aj 16-ročné dievčatá - v kŕčoch, s krikom, plačom. To už, našťastie, medicína nepozná, vtedy to však bolo bežné. To bolo obdobie, keď lekár trpel spolu s pacientmi. Hotová trauma."
Ľuďom s obličkovou nedostatočnosťou v poslednej fáze choroby nespracované odpadové látky poškodili mozog, nervy, umierali v takzvanej uremickej kóme. „Chýbali efektívne upokojujúce prostriedky, často sme im museli nasadzovať kazajku." V tom čase ešte neboli mreže na oknách, tak sa občas stávalo, že pacienti v ťažkých, najmä delirantných stavoch vyskočili z okna. „Za mojej éry sa takto zabili dve ženy," spomína doktor Tibenský.
Prídem a zastrelím vás
Lekár a sestra si s agresívnymi, ale aj arogantnými pacientmi pod vplyvom alkoholu museli v tom čase často poradiť sami, ošetrovateľov bolo málo. Doktorovi Tibenskému však aj po rokoch rezonuje v hlave iný nebezpečný prípad - viažuci sa k slečne, ktorá chcela spáchať samovraždu.
„Predávkovala sa inzulínom. Trápili sme sa s ňou, dostávali ju z ťažkej kómy. Pred prepustením z nemocnice som sa s ňou osamote stretol. Pamätám sa, ako som jej hovoril: Som veľmi rád, že ste sa z toho dostali, a je hanba, že ste sa o niečo také vôbec pokúsili. A ona mi vraví: Viete čo? Rovno odtiaľto idem na stanicu a hodím sa pod vlak. A ja na to: Tak nejdete domov, ale do Pezinka. A ona vraví: Keď ma pošlete do toho zverinca, tak sa vrátim sem a zastrelím vás."
Doktor vraj pozeral do jej „vypleštených" očí , no podarilo sa mu na ňu usmiať. „Vravím jej: Tak mi aspoň dajte vedieť dopredu, aby som mohol spísať testament." Dievčinu napokon do Pezinka odviezli.
Nejakú dobu nato mal doktor Tibenský večer službu, chystal sa vyšetriť posledného pacienta. Pozrie do čakárne - a tam spomínaná žena. „Stuhol som, až som sa spotil. Dievčina sa ma pýta: Nik tu už nie je? Nik, vravím. Mala takú kabelku, celú dobu som tŕpol, čo z nej vytiahne. Napokon ma požiadala, či by som jej otcovi nepredpísal nejaký liek," ukončuje doktor s úsmevom príhodu, ktorú vraj často rozprával svojim deťom.
Prosba: Nevolajte k mame kňaza
Dve celodenné služby týždenne, pracovný víkend a v pondelok opäť do roboty. A za hodinu nočnej zmeny 60 halierov. Navyše, neustály tlak na vstup do komunistickej strany. Tak vyzerali začiatky lekárskej praxe doktora Tibenského. „Dodnes sa úprimne čudujem, že ma o spoluprácu nepožiadali eštebáci," priznáva.
Najväčší nátlak na vstup do KSČ prišiel v roku 1980, keď Koloman Prónay odchádzal pre chorobu z postu primára a nahradiť ho mal práve doktor Tibenský. „Prišiel ma požiadať námestník riaditeľa, ľudia zo strany. Vraveli mi: Mal by si ísť do strany, však nebudeš môcť byť primárom. Hovorím: Ak je toto podmienka, ja si na tej pozícii nezakladám."
Napokon sa všetci spoločne vybrali za tajomníkom strany. A ten na veľké prekvapenie skonštatoval: „Keď nechce, tak mu dajte pokoj. Čo ho nepoznáte, veď tu robí 25 rokov."
„Nebolo to napokon také ťažké odolať. Len sa človek nesmel báť," hodnotí doktor po rokoch.
V pamäti mu zostala i spomienka na jedného vysokopostaveného príbuzného, ktorého mama ležala na jeho oddelení v ťažkom stave. „Požiadal ma, aby som matke určite nezavolal kňaza, hoci si ho bude priať. Tak som mu vysvetlil, že to nijako nemôžem sľúbiť. Nuž, taká to bola doba," krčí doktor Tibenský plecami.
Napriek tomu sa im podarilo vytvoriť podmienky aj pre liečbu vysokých cirkevných hodnostárov a prekonali to bez väčších postihov.
Lekár liečil aj slovom
Napriek všetkým problémom však bola podľa neho medicína kedysi krajšia ako dnes. „Predstavte si: voľakedy nemal lekár okrem fonendoskopu nič. Ale mal čas na ľudí. Pacient sa potreboval poradiť ako u farára, porozprávať o všetkom, čo ho trápi. Často pomôže najmä láskavé slovo: u ťažko chorého pacienta, i ženy, ktorej zomiera manžel."
Doktor Tibenský spomína, ako boli za mladých čias s kolegami často nervózni zo svojho šéfa, lebo bol schopný na vizite jednu babku vyšetrovať dve hodiny. Od A do Zet. „A finále? Diagnóza. Dnes majú lekári miliónové prístroje, všetko presne namerajú, no pacient od nich často odchádza bez toho, aby sa dozvedel, čo im je."
Dôležité je podľa neho neponáhľať sa: „Lekári dnes potrebujú vyšetriť veľa pacientov, aby si zabezpečili pohodlnejší život. Kto však chce zarábať, mal by ísť podnikať," komentuje s humorným podtónom v hlase.
Cení si najmä dialýzu
Hoci aj technizácia medicíny má podľa doktora Tibenského z veľkej časti na svedomí odľuštenie vzťahu medzi lekárom a pacientom, on sám bol vždy zástancom pokroku: Ako prvý sa zasadzoval o nové prístroje pre oddelenie.
„V roku 1975 som robil prvú laparoskopiu, neskôr punkčné biopsie. V 80. rokoch sme už otvorili samostatné interné odbory - izbu internej starostlivosti, koronárnu jednotku, izbu internej metabolickej starostlivosti, kvalifikované endoskopické pracovisko."
Z polstoročnej lekárskej praxe však doktora Tibenského najviac teší vytvorenie moderného hemodialyzačného oddelenia.
Nestora internej medicíny si uctil aj Trnavský samosprávny kraj, ktorý mu koncom decembra ako doposiaľ jedinému lekárovi udelil Medailu predsedu TTSK.
