Trnava bola odjakživa známa najmä futbalom. Ako a prečo ste sa vy rozhodli pre hokej? Kde to všetko začalo?
– Bývam kúsok od zimného štadióna a v tých rokoch, keď som bol ešte v predškolskom veku, začal fungovať zimný štadión. Prakticky som z okna sledoval, ako rastie. Veľa mojich kamarátov sa dalo na futbal, ale mňa otec jedného dňa zobral na ľad s tým, aby som si vyskúšal korčuľovanie. Vtedy to bolo ešte s krasokorčuliarmi. Mne sa to zapáčilo, a tak mi dal otec na výber medzi kraso a hokejom s dôvetkom, že kraso je pre dievčatá (smiech). Skúsil som to s hokejom, chytilo ma to, postupne som nastúpil do prípravky a zostal som pri tom.
Malo to teda ten typický priebeh hokejovej kariéry od najmenších ročníkov až po dospelých a následne po kariére cesta rozhodcu, alebo to vo vašom prípade bolo inak?
– Keď som hrával hokej, tréner si nás občas po tréningu niektorých vybral a dal nám vyplňovať dotazníky. Neviem, či to nebolo aj pre jeho diplomovú prácu. Následne nám dával aj knižku o pravidlách ľadového hokeja a mne sa to zapáčilo. V podstate už vtedy som vedel, že ak mi nevyjde kariéra hráča, budem sa uberať rozhodcovskou cestou. Ale dá sa povedať, že áno. Prešiel som si postupným vývojom cez prípravku, žiakov a možno aj kúsok dorastu. Ale keď som končil základnú školu a nastupoval som na strednú, mal som vtedy možno šestnásť rokov, rozhodol som sa, že budem už iba rozhodca.
Aký to malo postup? Čo ste vtedy museli všetko spraviť preto, aby ste mohli byť rozhodcom?
– Keď som sa ja vo svojom veku rozhodol byť rozhodcom, vtedy mohli rozhodcovia do osemnásť rokov fungovať iba v rámci krajských súťaží. To znamená, že mohli rozhodovať zápasy najmenším od prípravky až po maximálne deviaty ročník žiakov. Do osemnásť rokov som teda získaval skúsenosti v kraji pod dohľadom skúsenejších kolegov, ktorí mi pomáhali a dávali mi rady. Ak bola možnosť, ako divák som sa chodil pozerať na zápasy starších kolegov, ktorí rozhodovali napríklad dorastenecké zápasy, juniorov alebo mužov. Niečo som od nich odpozeral a snažil sa to prenášať do svojich zápasov.
Spoločná fotka rozhodcov po finálovom stretnutí Švédsko – USA (1:3) na majstrovstvách sveta do 20 rokov v ruskej Ufe v roku 2013. Na fotke zľava: P. Stano (SVK), D. Massy (SUI), P. Smith (CAN), S. Raming (RUS). (zdroj: ARCHÍV P. STANA)A po dovŕšení osemnásteho roku života ste mali viacero možností?
– Áno. Od tohto momentu som sa prihlásil na krajský zväz. Mali sme tam nejaké úlohy a testy, samozrejme, skúšku z pravidiel ľadového hokeja. Tieto limity boli nadstavené na určitý level. Potom mi prišla pozvánka na slovenský seminár. Keď sa totiž človek stáva plnoletý, môže mať podpísaný so Slovenským zväzom ľadového hokeja nejaký pra-covno-právny vzťah. Prišla mi pozvánka ako pre nováčika a tu už boli skúšky dvoj až trojdňové. Všetko bolo logicky náročnejšie ako na krajskom zväze.
Keďže dnes ste už úspešný medzinárodný rozhodca, tak predpokladáme, že ste so skúškami problém nemali. Vybavíte si prvý zápas dospelých, v ktorom ste sa predstavili ako rozhodca?
– Možno si aj spomeniem. Po rozhodcovskom seminári som sa začlenil ako čiarový rozhodca do prvej ligy. Ak sa nemýlim, bol to zápas Trnava – Prievidza, absolvoval som ho s nitrianskymi kolegami a myslím, že sa mi aj vydaril. Mal som pozitívnu spätnú väzbu od ostatných rozhodcov.
Asi to nebolo jednoduché hneď na úvod rozhodovať duel „svojich“ a udržať si pritom nestrannosť?
– Bolo to prekvapujúce, že som dostal práve takýto zápas. Mohlo to byť asi dvanásť rokov dozadu a komisia vtedy nemala problém nominovať čiarových rozhodcov na takéto zápasy. Mali sme ich plnú dôveru a myslím si, že aj obe mužstvá boli spokojné s naším výkonom.
Dočkali ste sa premiéry aj v extralige. Spomeniete si aj na tento zápas?
– Dva roky som bol čiarovým rozhodcom v prvej lige a potom prišla pozvánka do extraligy, tiež ale ako čiarový rozhodca. Tam som pobudol štyri sezóny. Na prvý si moc nespomínam, ale posledný môj extraligový zápas ako čiarový rozhodca bol finálový siedmy duel Košice – Slovan. Po tomto stretnutí, v ktorom Slovan získal titul, opustili belasí našu extraligu a išli do KHL. A vtedy som aj ja presedlal z čiarového na hlavného rozhodcu. Dlho sme s komisiou rozhodcov riešili, či ešte nezostať na čiare a vyskúšať si aj medzinárodné akcie. Musel som to veľmi zvážiť, pretože ľahko sa mohlo stať, že by mi to ako hlavnému nevyšlo a bola by to škoda. Dlho sme sa o tom rozprávali, dokonca sa to riešilo aj na medzinárodnej federácii, keď sa vtedy náš predseda kontaktoval a riešil, čo so mnou spraviť. Nakoniec sme to ale skúsili a od 24-och rokov už pôsobím ako hlavný rozhodca.
V rozhodcovskom drese KHL. (zdroj: ARCHÍV P. STANA)Aký je rozdiel medzi hlavným a čiarovým rozhodcom? Nie z pohľadu diváka, ale z vášho pohľadu.
– Čiarový rozhodca zodpovedá za technické priestupky, ako postavenie mimo hry, zakázané uvoľnenie, príliš veľa hráčov na ľade a podobne. Takisto by mal mať aj všeobecný prehľad o hre. Hlavný rozhodca už musí hru vnímať v globále. Posudzuje každý jeden zákrok, každé jedno možné porušenie pravidiel a môže korigovať čiarových rozhodcov. Zodpovedá teda za celý priebeh hry od začiatku až do konca. Neustále musí byť v strehu, v kontakte s hrou, komunikovať s aktérmi a usmerňovať ich.
Máte za sebou presedlanie z čiarového na hlavného rozhodcu a aj zápasy v extralige. Ako sa vám podarilo presadiť sa aj v zahraničí? Kedy k tomu prišlo?
– Ešte ako čiarový rozhodca som sa zúčastnil na, pre mňa vôbec prvom medzinárodnom turnaji, svetovej univerziáde v Turecku. Tam som postupne odpískal štvrťfinále, semifinále aj finále. Hneď na to prišla pozvánka na majstrovstvá sveta do 18 rokov prvej kategórie, ktoré sa konali v Piešťanoch. Odtiaľto sa mi podarilo dostať sa na majstrovstvá sveta U20 v ruskej Ufe. Tam som tiež viedol semifinálový a finálový zápas. Myslím, že to bolo v roku 2013. Po tejto akcii som bol ešte rok v prechodovej licencii medzi hlavným a čiarovým rozhodcom, keďže mi prišla pozvánka na predsezónny seminár kandidátov na olympiádu do Soči, kde som bol v širšom zozname. Nakoniec som sa tam nedostal a potom sa začala kariéra hlavného rozhodcu – medzinárodná. Prvý môj významnejší turnaj bol vo februári minulého roka, keď som sa zúčastnil na Ázijských zimných hrách v japonskom Sapore.
Ázijské zimné hry? To je niečo na štýl majstrovstiev sveta?
– Je to taká malá ázijská zimná olympiáda. Veľmi dobre sa mi turnaj vydaril, hodnotenia boli taktiež dobré a počas tejto sezóny už mám za sebou osem zápasov hokejovej Ligy majstrov, z toho dva zápasy play off – osemfinále a štvrťfinále. Popritom figurujem v rámci výmenného programu medzi našou federáciou a IIHF. V rámci tohto som absolvoval dva výjazdy. Jeden bol na dva zápasy nemeckej DEL ligy a v novembri som sa zúčastnil dvoch zápasov ruskej KHL. Ešte ma čakajú v apríli majstrovstvá sveta U18 v ruskom Magnitogorsku a Čeľjabinsku.
(zdroj: ARCHÍV P. STANA)Aké máte pocity a zážitky z rozhodovania takých zápasov, aké ruská KHL ponúka?
– Je to úplne niečo iné ako u nás. Človek sa na to musí poriadne pripraviť, hlavne čo sa týka rýchlosti. To je absolútne iný level. Je to aj technickejšie a hráči sú vyspelejší, čo sa týka tvrdosti a komunikácie s rozhodcami. Každý jeden hráč je naozaj veľký profesionál.
Aké je správanie sa divákov a hráčov na zápase KHL v porovnaní s trebárs slovenskou extraligou?
– Treba v prvom rade povedať, že správanie sa hráčov aj divákov voči rozhodcom je na lepšej úrovni, ako bývalo a stále sa to aj u nás zlepšuje. V ruskej KHL nikto neriešil, čo rozhodca odpískal. Ak to aj náhodou bolo sporné, diváci, hráči aj funkcionári to rešpektovali. Ja osobne som nezaznamenal nijaké prejavy nešportového správania ani ničoho podobného. Rozhodcovia tam majú tak vybudovanú autoritu, že im kluby dôverujú.
Spomeniete si možno aj na nejaký nevydarený zápas, v ktorom ste si po jeho ukon-čení a premietnutí si situácií priznali chybu aj fakt, že všetko mohlo byť inak?
– Stáva sa to. Aj my rozhodcovia sme ľudia a robíme chyby. My to väčšinou zistíme hneď po stretnutí, keď rozoberáme zápas s inštruktormi, alebo si ho neskôr pozrieme na videu. Samozrejme, povieme si vtedy, že naša reakcia mohla byť iná. Ja som bol napríklad potrestaný, myslím, že to bola moja prvá sezóna v extralige. Pri trestnom strieľaní som nepostrehol brankára druhého tí-mu v bráne a dal som pokyn k vykonaniu trestného strieľania. Následne potom mi bolo oznámené, čo sa stalo a bol som si vedomý svojej chyby. To som povedal aj pred komisiou rozhodcov, že beriem za túto chybu plnú zodpovednosť a som ochotný niesť následky. Myslím, že som dostal trest na tri zápasy. Ale týmto si musí každý rozhodca prejsť. Patrí to k tomu.
Nie je to tak dávno, čo bol hokejový ošiaľ v neďalekých Piešťanoch. Zapískali ste si aj tam nejaký zápas?
– Áno, rozhodoval som aj tam. Keďže bývam kúsok odtiaľ, poznám sa aj s niektorými hráčmi, ktorí v Piešťanoch vtedy hrali, či už Vašo Stupka alebo Marcel Holovič.
Teraz, keď už ste medzinárodným rozhodcom, máte možnosť sa vrátiť, povedzme do Trnavy a rozhodovať zápas tam?
– Nás nerozlišujú, či rozhodujeme druhú ligu, prvú ligu, extraligu alebo v zahraničí. Chodievame rozhodovať aj tieto zápasy, aj keď momentálne sme podelení tak, že extraligoví rozhodcovia chodia pískať extraligu a prvoligoví prvú ligu. Ak príde vrchol sezóny, ktorým je play off, tak sa stane, že ideme pomôcť. Ak sa situácia naskytne, tak áno, chodíme zaskočiť za kolegov.
Spomínali ste, že ste mali na dosah rozhodovanie na olympiáde v Soči, čo nevyšlo. Ako to je s olympiádou v Pjong Čangu, respektíve s majstrovstvami sveta v Dánsku. Naskytá sa vám táto príležitosť?
– Samozrejme, či už olympiáda alebo majstrovstvá sveta mužskej kategórie sú vrcholy, ktoré by som chcel dosiahnuť, ale momentálne sa musím sústrediť najmä na spomínaný šampionát osemnásťročných v Rusku, ktorý by mohol byť odrazovým mostíkom práve k tomuto. Osobne sa na tento turnaj veľmi teším, budem tam mať známych kolegov, s ktorými som na medzinárodnej scéne už nejaké zápasy rozhodoval. Budem sa snažiť podať čo najlepší výkon a uvidíme, kam budem začlenený v ďalších rokoch. Človek si to musí vybojovať a je to veľmi dlhá cesta.
(zdroj: ARCHÍV P. STANA)Aká je možnosť, že by európsky rozhodca mohol rozhodovať zápas NHL? Týmto smerom vás to neláka?
– Ako v ruskej, tak aj v americkej lige prioritne rozhodujú duel domáci rozhodcovia. Vždy sa naskytne nejaká možnosť, ale ak mám byť úprimný, muselo by sa aj na diplomatickom
poli trochu zapracovať a rozhodcu by museli vidieť vo viacerých stretnutiach v akcii, aby prišla takáto pozvánka na minimálne skúšobný kontrakt. Viem, že jeden rozhodca zo Švédska tam bol a predtým musel odpískať niekoľko zápasov v nižších súťažiach. Ako som vravel, je tu tá možnosť, ale ja si to osobne neviem predstaviť. Rozhodca z Európy by musel mať veľa a hlavne veľmi dobrých hodnotení a doporučení od inštruktorov, ktorí v Amerike pôsobia.
Poďme trochu iným smerom. Ako vy vnímate slovenskú extraligu od odchodu Slovana do KHL?
– Odchodom Slovana liga utrpela na diváckom záujme. Či sa to niekomu páči alebo nie, Slovan bol atraktívny súper a vždy sa naň prišlo pozrieť veľa ľudí. Za posledné tri – štyri roky však išla naša liga hore. Či už po stránke materiálnej, technickej alebo marketingovej. Pomaly rastie aj divácky záujem a pomaličky hore ideme aj herne. Niektoré zápasy sú naozaj veľmi dobré a dajú sa porovnávať s medzinárodným hokejom.
Pre atraktivitu divákov zaviedol zväz novinku, keď rozhodcom na prilby umiestnil Go Pro kameru, cez ktorú majú možnosť diváci vidieť situáciu očami rozhodcu. Ako sa vám pozdáva tento krok?
– Môžem povedať, že ju vnímame, pretože niekedy vie byť poriadne ťažká. Je to však zaujímavá novinka pre divákov. Mne osobne to nevadí, nemám s tým problém. Človek sa, samozrejme, niekedy pozerá úplne inam, v porovnaní s tým, aký záber ponúka kamera. Nemám však negatívnu skúsenosť s tým, skôr to je pozitívne oživenie ligy, ktorá chcela pre divákov pripraviť niečo nové. Ako aj mikrofóny.
Musí si rozhodca neustále uvedomovať, že má na hlave kameru a pred ústami mikrofón, aby sa nepreriekol v niečom? Najmä, ak sa s viacerými hráčmi pozná?
– Určite áno! Musí vedieť, čo povedať, respektíve, kedy nepovedať nič. Poznáme sa s hráčmi a vieme sa s nimi rozprávať ako bežne. Ale treba si dať na to pozor, aby to neskôr nebolo použité proti nemu.
Aký je váš názor na pôsobenie Slovana v KHL?
– Určite je dobré, že sem chodia veľké ruské kluby, ktoré nie len Slovanu, ale aj slovenským divákom ukážu úplne iný a medzinárodný hokej. Má to pozitíva aj negatíva. Určite sú to nové skúsenosti. Tak isto, ako to dalo skúsenosť mne, to dá aj hráčom. Musia tvrdšie trénovať a pracovať, aby sa v klube udržali a kontakt s medzinárodným hokejom je väčší. Negatívom je fakt, že zo slovenskej ligy odišiel veľký klub s históriou, so zázemím a s fanúšikmi. Ale to sa môže rokmi zmeniť.
Čoraz viac sa ozývajú hlasy o návrate Slovana do slovenskej extraligy. Zdieľate aj vy tento názor?
– Určite by to bolo veľmi pozitívne a prínosné pre našu ligu, ale to už je na manažmente klubu, ako sa rozhodne. Sú tam iné peniaze, iný marketing a KHL je v tomto úplne inde. Točia sa tam veľké peniaze z marketingového hľadiska. Momentálne si myslím, že majú z toho výnosy nepostrádateľné pre Slovan. Majú z toho benefity a osobne si myslím, že tam Slovan ešte niekoľko rokov pobudne.
Blíži sa zimná olympiáda a celá slovenská hokejová verejnosť je v miernom šoku z nominácie trénerov. Ako ju vidíte vy?
– Ja som mal možnosť vidieť trénera Ramsayho. Je to veľký džentlmen a veľký tréner, ktorý môže spolu s Mirom Šatanom určiť týmto chlapcom nový smer. Dali dokopy tím ľudí, ktorý momentálne dokáže nadstaviť fungovanie tímu určitým smerom. Ja im veľmi držím palce. Nomináciou skĺbili mladosť a skúsenosť a mohlo by to fungovať. Máme šancu spraviť nejaký výsledok a ktovie, môže to byť začiatok nejakej novej hokejovej éry.
Je podľa vás na škodu, že tam nejde naše svetové top, ale nazvime to, európske top?
– Oni si toto mužstvo tvorili už do septembra. Videl som trénera Ramsayho na viacerých stretnutiach, ktoré som mal možnosť rozhodovať. Má prehľad o hráčoch, komunikoval to aj s niektorými odborníkmi. Niekedy ten hráč, ktorého meno a skúsenosti sú väčšie, sa trénerovi nehodí do koncepcie. V tomto si zodpovednosť berú na seba tréneri.
