TRNAVA. Vysoký biely stĺp s postavou muža, ktorý znázorňuje svätého Vendelína, stojí dnes, trochu nepatrične, na kraji parku pri kalvárii. Jeho umiestnenie však nie je vôbec náhodné.
Práve tu sa až do druhej polovice 20. storočia nachádzala hlavná vstupná brána do mestského cintorína a svätý Vendelín spolu so svätým Severínom, ktorého socha sa na tomto mieste nezachovala, dotvárali jej slávnostný charakter.
Socha sv. Vendelína kedysi... (zdroj: KPÚ Trnava)
... a dnes (zdroj: Lenka Štepáneková)Svoj posledný odpočinok na tomto mieste nachádzali obyvatelia Trnavy od roku 1747, od 16. mája tohto roku sa zaniknutý cintorín stal aj národnou kultúrnou pamiatkou. Hoci z pôvodných asi 820 hrobov sa podnes zachovali len štyri, toto miesto má vysokú pamiatkovú hodnotu.
Tá súvisí nielen s vekom cintorína, ale aj s jeho spoločenskou hodnotou, priamym vzťahom ku kalvárii a zaniknutému lazaretu a tiež dokumentuje vývoj rozrastania sa mesta mimo hradieb.
Nehovoriac o tom, že sú tu pochované také pre Trnavu významné osobnosti, ako vlastenec a národnokultúrny osvetový pracovník Martin Branislav Tamaškovič či kňaz, filológ, vydavateľ, redaktor, publicista a kultúrny pracovník František Richard Osvald.
Práve ich hroby sa tu spolu s hrobmi rodín Vašinovej a Nádenicsek a Domonkos, zachovali dodnes.
Nahradil cintorín pri bazilike
Dôvodom pre vznik cintorína práve v týchto miestach, mimo vtedajšieho intravilánu mesta, bolo zrušenie cintorína v centre Trnavy, v okolí dnešnej Baziliky sv. Mikuláša. V priestore pri kalvárii sa pochovávalo až do roku 1979, kedy túto funkciu prebral cintorín na Kamennej ceste.
Obohnaný bol tehlovým múrom a okrem hlavnej vstupnej brány mal ešte jednu bočnú, zo severnej strany od Káčerovho majera.
„Po stranách bočnej brány stáli sochy sv. Petra a sv. Hieronyma, ktoré boli po zrušení cintorína v druhej polovici 20. storočia premiestnené ku Kostolu sv. Mikuláša,“ hovorí Matúš Sládok z Krajského pamiatkového úradu Trnava.
Po zrušení cintorína zanikol aj tento múr a aktuálna udržiavaná parková zeleň len málo napovedá o pôvodnom využití lokality.
„Napriek tomu, že pôvodný barokový cintorín zanikol a v súčasnosti je na jeho mieste mestský park, obyvatelia s hlbšími koreňmi v meste stále udržiavajú spomienku na toto miesto ako na miesto posledného odpočinku svojich predkov,“ povedal Sládok s tým, že aj toto zavážilo pri podávaní návrhu na zaradenie cintorína medzi národné kultúrne pamiatky.
Od roku 2002 je zaniknutý cintorín s areálom zaradený do zoznamu pamätihodností mesta, žiadna informačná tabuľa na to však nepoukazuje.
„Pre zachovanie objektov a docielenie plnohodnotnej rehabilitácie územia navrhujeme vhodným spôsobom prezentovať minulosť areálu a jeho pôvodnú zaniknutú funkciu. Napríklad vhodne umiestnenou informačno-náučnou tabuľou,“ dodal Sládok.
Súcitní mešťania
Podobná informačno-náučná tabuľa by mohla pripomínať aj existenciu špitála a kaplnky v tesnom susedstve zaniknutého cintorína. Základy týchto dvoch objektov lokalizovali tento rok v máji pomocou georadaru a napriek obave pamiatkarov sa zachovali v celosti.
Hrozilo totiž, že pri úprave toku Trnávky za bývalého režimu mohli ťažké mechanizmy necitlivo vybagrovať aj kus trnavskej histórie.Špitál, lazaret, špitálik, chudobinec alebo v dnešnom ponímaní akýsi domov sociálnych služieb, na tomto mieste vznikol niekedy koncom 17. storočia.
V týchto miestach sa nachádzal už zaniknutý špitál. (zdroj: Matúš Sládok)
Takto zachytil základy špitála georadar (vyznačené červenou). (zdroj: Mesto Trnava)„Vznik špitála je pozoruhodný, keďže obdobné sociálno-charitatívne zariadenie už v centre mesta predtým existovalo. Bol to stredoveký špitál s Kostolom sv. Heleny, nachádzajúci sa v južnej časti hlavnej ulice, pri Dolnej bráne mestského opevnenia,“ hovorí Sládok s tým, že obe budovy sa tu zachovali dodnes.
Nemajetných, prestarnutých, chorých a práceneschopných obyvateľov, ktorým bola v prípade potreby poskytovaná aj liečebná starostlivosť, tak mohlo mesto prichýliť hneď v dvoch zariadeniach. Financovalo ich z darov bohatých mešťanov, o „klientov“ sa tu starali rádové sestry – vincentky.
Karanténa
Prvá písomná zmienka o špitáli pri kalvárii pochádza z roku 1698, keď člen mestskej rady Adam Fülöp s manželkou Dorotou Marikovičovou zložili na objekt základinu vo výške 340 florénov. Okrem obyvateľov mesta sa tu postarali aj o chorých pocestných a žobrákov.
Zariadenie pravidelne navštevoval mestský lekár, chodili sem aj chirurgovia, ktorí liečili poranenia a vykonávali drobné operácie. Až do roku 1889 špitál nemal stálych ošetrovateľov. Tých najímali len sporadicky, keď sa bolo treba postarať o imobilných pacientov alebo v čase veľkých epidémií.
„V roku 1710 tu boli zhromaždené osoby postihnuté morom, v roku 1866 tu boli sústredení pacienti nakazení cholerou, v roku 1885 kiahňami. V rokoch 1775 – 1776 bolo v lazarete ubytovaných 20 až 30 žobrákov, o stravu sa staral kuchár,“ píše vo svojej štúdii v zborníku Trnava 1988 Alžbeta Hološová.
Zámerne poškodený
Súčasťou budovy špitála bola podľa výskumov aj Kaplnka sv. Fabiána a Šebastiána, do ktorej chodil z mesta slúžiť omše slovenský kazateľ. Objekt špitála a kaplnky sa v priebehu storočí dočkal štyroch veľkých opráv, posledná sa uskutočnila v rokoch 1938 – 1939.
Po rekonštrukcii v rokoch 1938-1939 lazaret zamerali, takto vyzerajú výsledky z georadaru (červené) preložené historickou katastrálnou mapou. (zdroj: Mesto Trnava)Len o šesť rokov neskôr však v blízkosti tohto objektu havarovalo auto Červenej armády naložené muníciou. Výbuch pri jej zneškodňovaní špitál značne poškodil, podľa pamätníkov nešlo o náhodu, ale o úmyselný čin.
„Miestny národný výbor sa následne uzniesol, že stavba bude odstránená a okolie premenené na mestský park. Stalo sa tak v roku 1950,“ doplnil Sládok.
Špitál ako mestská sociálna inštitúcia je podľa neho hmotným dokladom sociálneho správania mestskej komunity, ktorá reagovala na zabezpečenie základných potrieb najslabších vrstiev obyvateľstva.
Jeho dôležitosť uznal 30. marca tohto roku aj Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Zdroj: Materiály KPU Trnava
